Ako si žijú deti prezidenta Andreja Kisku

(25. marec 2016)

   Aktuálne zážitky z predveľkonočných nákupov neustále hlodajú moju dušu. A ešte k tomuto všetkému sa blížia sviatky, cez ktoré bude viac času na premýšľanie, rozhovory a oddych. Čo sa udialo? Niekto povie banality …

   V jednom obchodnom centre ma oslovil asi desaťročný chlapec. Bol smutný a zamyslený a teraz už viem, že aj hladný. Všimla som si, že ešte pred chvíľou stál s ním,  pred regálom s tovarom so zľavou,  jeho otec. Keď sa otec na chvíľu vzdialil,  chlapček sa ma spýtal, či to stojí naozaj iba toľko. Ukazoval na majonézový šalát. Prikývla som a poučila som ho, že šalát musí zjesť ešte dnes. Svoju radosť nedokázal zakryť. Utekal za otcom, doviedol ho naspäť k regálu, zobrali si jeden šalát a stratili sa mi z dohľadu.

   Keď som neskôr vychádzala s obchodného centra, zbadala som ich. Sedeli na múriku, na igelitovej taške mali položené rožky a striedavo si máčali pečivo do šalátu a zapíjali vodou. Jedli s takou chuťou! Keďže nemali žiaden iný nákup pri sebe, predpokladám, že to bol jediný cieľ ich cesty do obchodného centra – chceli zahnať hlad. Zbadali ma. Chlapec sa na mňa usmial a otec sa cítil, neviem prečo, trápne.

   Ďalší príbeh je o  mladých rodičoch a ich synčekovi. Chlapček mohol mať šesť rokov. Obzeral si regály so sladkosťami. Niečo sa mu v nich zapáčilo a tak sa spýtal: „A toto si môžeme dovoliť?“ Mamka sa pozrela na cenovku a pomyslela si, že je to nad ich rodinný rozpočet a povedala: „Nie, toto si nemôžeme dovoliť.“ Pre istotu sa ešte spýtal otca. Ten ukázal na cenovku a vysvetlil: „Vidíš, pred tou čiarkou musí byť nula a za čiarkou dve čísla.“ Chlapček pochopil a hľadal ďalej. O chvíľu som počula: „Mám to!“ Rodičia podišli k nemu, pozreli na cenu a on celý šťastný položil vysnívanú čokoládku do košíka so skromným nákupom.

   Tretí príbeh je o babke a malej vnučke, ktorá si v obchode vyhliadla keksíky a spýtala sa babky: „Kúpiš mi ich?“ „Sú drahé a je ich málo. Ja na to nemám peniaze. Pozri, vezmeme si tieto a rozdelíš sa aj s Lenkou.“ Vnučka zosmutnela a kúpili to, čo babka vybrala.

   Nakoniec  príbeh o dievčatku, čo túžilo po hračke – malej potvorke, na ktorú sa v obchodnom centre zbierajú kupóny. Konečne prišiel deň, keď boli všetky okienka na letáku polepené kupónmi a išlo sa na nákup. Dievčatko zamierilo k regálu s hračkami. Bola som zvedavá, čo si vyberie. Rozhodnutie pravdepodobne padlo už doma. So širokým úsmevom natiahla ruky k vysnívanej potvorke. Pritisla si ju k sebe, vybozkávala ju a šla za mamou.

   Pri pulte som ju znovu stretla. Keď jej mamka kládla tovar na pult, dievčatko neustále hľadelo na svojho nového miláčika. O chvíľu ho odsunula od masla, aby sa náhodou nezašpinil. Potom ho znovu zobrala z pultu, pritisla k sebe a podala pokladníčke. Tá sa na ňu usmiala a usmievali sa aj ďalší ľudia okolo. Toľko nehy a lásky vnieslo toto malé dievčatko medzi ľudí!

   Pýtate sa, prečo o tom píšem? Mám rada skutočné príbehy, ktoré rozprávajú o dobe, v ktorej žijeme a o ľuďoch, ktorí ju vytvárajú. Viem, čakali ste iné príbehy! K napísaniu tohto článku ma inšpiroval jeden rozhovor o deťoch, ktorým sa hovorilo Husákove deti, lebo sa narodili v období, keď bol prezidentom Gustáv Husák. Vytvoril podmienky, aby tých detí bolo veľa a netušil, že prídu o prácu a v dôchodku sa o ne nebude mať kto postarať.