CHCELA BY SOM INÚ ŠTÁTNU VLAJKU

Dávnejšie som čítala, že náš bývalý prezident Michal Kováč uvažoval o tom, že je načase zmeniť slovenskú hymnu. Vraj už nie je aktuálna. Dá sa tak uvažovať aj o ostatných symboloch Slovenskej republiky? Napríklad o vlajke?

Predstavte si, že o slovenskej vlajke neviete nič. Iba sa pozeráte a začnete hľadať súvislosti. Rovnaké poradie farieb v pruhoch (biela, modrá, červená) majú tri štáty v Európe: Rusko, Slovensko a Slovinsko. Posledné dva si vlajku doplnili štátnym znakom, čo je logické.

Mnohí budú pátrať v histórii, všelijako si to overovať a hľadať súvislosti. Prečo máme vlajku, ktorá sa javí ako satelit vlajky Ruska. Toto mi neprekáža, ale mrzí ma, že naša vlajka nemá bližšie k Českej republike. Všetko je také komplikované, že by si to vyžadovalo mnoho strán textu. Skrátim to a vyberiem len niekoľko faktov.

Po vzniku Československej republiky (1918) sme mali vlajku s bielym a červeným pruhom. Neskôr bol do nej včlenený modrý cíp symbolizujúci Slovensko. Bolo to v rokoch 1920 – 1949 a v rokoch 1945 – 1992.

V čase protektorátu (1939 – 1945) mali Česi vlajku s bielym a červeným pruhom. Slovenská vlajka sa podobala dnešnej, ibaže dvojkríž bol čierny a umiestnený v štíte s čiernym lemom. Tri kopce tam neboli.

Nebudem ďalej pátrať v histórii, iba sa spýtam: Prečo sme si po rozdelení republiky neponechali československú vlajku? Od tej pôvodnej by sme ju odlíšili slovenským štátnym znakom v modrom cípe. Veď ten modrý cíp patrí nám.

Privlastňujem si ho, ako si Ukrajina privlastňuje Krym, lebo jej ho daroval Ukrajinec Nikita Sergejevič Chruščov. Napríklad Aljašku si Američania od cárskeho Ruska kúpili, aj keď za bagateľ, ale kúpili. Preto to nikto nespochybňuje.

Česi porušili dohodu a ponechali si pôvodnú československú vlajku. Vlajku, ktorá vysielala taký dobrý signál do celého sveta. Zrazu sme sa stali odvrhnutým členom rodiny, ktorý musí začínať od nuly. Aj keď nemožno poprieť, že aj za čias Československej republiky, Česko-Slovenskej republiky, Československej socialistickej republiky aj Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky nás v zahraničí vnímali pod značkou „čeko“.

HEDVIGA IMROVÁ

uverejnené na mojom blogu v denníku PRAVDA  30. 01. 2016