NIEKEDY SA HANBÍM ZA SLOVENSKÝCH MIGRANTOV

Je správne, ak človek opúšťa svoju krajinu s vidinou lepšieho zárobku a pohodlnejšieho spôsobu života a ponechá ju napospas svojmu osudu? Má právo vrátiť sa, kedy sa mu zachce, do všetkého hovoriť, kritizovať a  zosmiešňovať tých, čo tu zostali?

V roku 1968 ušla moja sesternica do Austrálie. Žije tam dodnes. Je tam asi spokojná a pravdepodobne sa už nevráti. Politika ju nikdy nezaujímala. Dodnes nechápem, prečo odišla. Nechápem tiež, ako môže niekto len tak odísť, nerozlúčiť sa, nezdôvodniť svoje počínanie, ponechať rodinu napospas svojmu osudu a spôsobiť jej problémy.

Asi po tridsiatich rokoch navštívila Slovensko. Spýtala som sa jej, aké dojmy v nej zostali zo šesťdesiatych rokov a aké dojmy si odnesie z deväťdesiatych rokov. Jej jednoduchá odpoveď ma prekvapila a zapôsobila na všetkých, ktorí sme ju počúvali. „Odchádzala som z čistého, uprataného Slovenska. Všade bol poriadok, okolo ciest neboli odpadky, priekopy boli vykosené, pekné ovocné sady a obrobené polia. Nádherné zelené lesy, … Na toto som v Austrálii často spomínala. Teraz si pri ceste najprv všimnem neporiadok, a až neskôr vidím to ostatné… aj ľudia sú už iní.“ Čo už, šesťdesiate roky boli výnimočné!

Viem, že istý čas uvažovala o tom, že sa na Slovensko vráti. Prekvapila ma reakcia mojej a jej babky: „Naj ostane tam, dze odešla. Tu ju už netreba.“ Babka už o nej nič viac nepovedala, nič nevysvetlila, ani na moje naliehanie, iba skonštatovala „Šak ti še doznaš, ked pridze čas.“ Čas bežal a začala som zhromažďovať malinké čriepky zo svojich spomienok a vytvárať súvislostí, ktoré dávajú zmysel.

Myslím si, že naše Slovensko opeknieva zo dňa na deň. Samozrejme, že nie samo od seba. Zásluhou tých, čo tu ostali. Bude opeknievať a formovať sa aj bez novodobých slovenských migrantov. Nie je zaujímavé, že keď chceme prijať cudzincov, tak len tých, ktorí utekajú pred vojnou a prenasledovaním. Nechceme takých, ktorí by sa priživovali na našom sociálnom systéme. A slovenskí migranti sa nepriživujú na cudzom sociálnom systéme, keď už sa proti ním začínajú prijímať opatrenia? Pred čím utiekli, pred vojnou a prenasledovaním? Veď máme demokraciu!

Samozrejme, že sú aj výnimky. Hranice sú otvorené a každému vyhovuje iný spôsob života. Len nech sa netúla jak bludná ovca, nech nie je príživníkom v cudzej krajine. Môže sa usadiť a žiť si svoj život. Úctu ku krajine, v ktorej uzrel svetlo sveta, v ktorej ho vychovali a kde vyštudoval, prejaví aj tým, že jej bude robiť dobré meno.

Ak človek nežije v prenajatom, ale vo vlastnom dome, snaží sa, aby si ho zveľadil, spríjemnil prostredie, ktoré ho obklopuje. Nadrie sa ako kôň. Pomôžu susedia, priatelia, rodina. V duchu hesla: „Dnes ja tebe, zajtra ty mne.“

Tak nejako je to aj na našom malom Slovensku. Zveľaďujeme ho, trápime sa, chvíľami tápeme, robíme poriadok s nespratníkmi, sem-tam nás niekto okradne, netrpezlivci odídu za lepším, … a my drieme a drieme, pomáhame si, ako sa len dá. Keď to konečne dáme ako-tak do poriadku, naši slovenskí migranti sa vrátia zo zahraničia a začnú poúčať: „Ja by som to urobil ináč, použil by som kvalitnejší materiál.“ Ale na ten sme vtedy nemali, čo on asi ťažko pochopí.

Kvalitnejší materiál nemáme ani na našej politickej scéne. Ak sa aj niekto múdry a talentovaný objaví, rýchlo ho spacifikujeme, zosmiešnime. Nie sme k sebe tolerantní a nevieme sa podriadiť zvolenej väčšine. Aspoň do vypršania jej mandátu. Mám úctu aj k „malým“ politickým stranám. V nedávnej diskusii na Jednotke ma zaujal pán Róbert Beňo, predseda strany Priama demokracia. Hovoril o veciach, o ktorých som doteraz nepremýšľala. Netvrdím, že s ním vo všetkom súhlasím, v každom prípade to bolo zaujímavé.

Prejdú roky a príde čas na spomienky. Sú fakty, ktoré nepoprieš. Vojdú do histórie. Darmo sa budeš búriť, prekrúcať, skresľovať. Šíriť sa to bude ústnym podaním, ako sa kedysi šírili rozprávky. Mali sme pána Budaja i s jeho „budajkou“, pána Kňažka, ktorý rád vytváral koridory pre tých, ktorí ich potrebovali. S prezidentom Havlom prišli do módy „havlovky“. Pán Mečiar a pán Klaus nám rozdelili republiku a „starý ujo“ Kováč sa stal prezidentom. Potom prišiel pán prezident Šuster s dvojplatničkou, po ňom druhý „starý ujo“, automobilový fanúšik pán Gašparovič a teraz máme dobrého anjela Kisku.

Okrem pána Mečiara môžeme spomenúť aj ďalších predsedov vlády. Pán Dzurinda nám sľúbil dvojnásobné platy, rád sa bicykloval a behal maratón, pán Fico sa nevie rozhodnúť, či viac inklinuje k ľavicovým komunistom, alebo k pravicovým kresťanom. Zvolil si zlatú strednú cestu,  je socialista. Modrý a červený balónik pani Radičovej zanechali stopy na nej, na nás všetkých, ale aj na Riškovi, ktorý sa vie postarať o to, aby bol na očiach verejnosti, kde sa len dá. Skončíme pokojne. Pán Moravčík vládol ani nie celý rok. Prevzal vládu od pána Mečiara, upokojil situáciu, aby mu ju znovu odovzdal. Tak rozhodli voliči.

Volič je dôležitý. V rukách má obrovskú moc, len si ju neuvedomuje. Po voľbách väčšina voličov nadáva na víťaza, malá skupinka ho bráni, všetci sme rozhádaní, kydáme hnoj na politikov aj na seba navzájom. Trvá to do ďalších volieb. Potom to začne znova, znova a znova… Takí sme my, Slováci. Aj tak si myslím, že sa posúvame dopredu. Hovorí sa, pomaly ďalej zájdeš.

Ešte jedno desaťročie a budeme môcť porovnávať, čo urobili komunisti so Slovákmi za 40 rokov vládnutia a čo urobili politici, ktorí vzišli zo slobodných volieb, za 40 rokov vládnutia. Určite to bude zaujímavá bilancia.

HEDVIGA IMROVÁ

uverejnené na mojom blogu v denníku PRAVDA  21. 02. 2016