ČLÁNKY O ŠKOLSTVE 2016 - 2

Zoznam článkov o školstve:

 

16.05.2016 - ANI MI NEUVERÍTE, ČO SOM ZAŽILA

22.04.2016 - STREDOŠKOLÁCI PôJDU DO KONCENTRAČNÉHO TÁBORA

14.04.2016 - ĽUDIA S ISTÝM STUPŇOM DEBILITY, ŠEDÝ PRIEMER A ELITA NÁRODA

12.04.2016 - POSLANIE DNEŠNÝCH UČITEĽOV JE INÉ NEŽ BOLO PRED ...

11.04.2016 - AJ ZA SOCIALIZMU SA ŠTRAJKOVALO

 

 

oOo

 

 

ANI MI NEUVERÍTE, ČO SOM ZAŽILA

 

Toto sú slová mojej bývalej kolegyne z druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia. Vtedy som žila a pracovala v Bratislave. Zhruba o desať rokov neskôr som o tomto zážitku mojej bývalej kolegyne napísala článok do regionálnych novín. Mojim priateľom a známym sa článok páčil. Možno zaujme aj vás.

 

Éra socializmu práve dožívala a moja mama vtedy poznamenala: Socializmus je ako naše muškáty – samý kvet a korene hnijú. Na tie slová sa nedá zabudnúť. Nedá sa zabudnúť ani na mnoho iných vecí… Vžime sa teda do atmosféry posledného roku Československej socialistickej republiky. Aj toto sa vtedy udialo. Malá epizódka, ktorá predpovedala zmenu:

Do kancelárie vtrhla kolegyňa so slovami: „Ani mi neuveríte, čo som zažila!“ a hneď nám porozprávala tento príbeh.

 

V električke boli všetky miesta na sedenie obsadené a stáli iba dvaja, možno traja ľudia, a tak každý videl, čo sa v nej dialo. Zadumaná stará pani hľadela do prázdna, keď ju náhle niekto tresol po hlave. Obzrela sa a za ňou sedelo asi trojročné dieťa so svojou mamou. Keď sa to stalo druhýkrát,  niekto z cestujúcich požiadal mladú mamičku, nech s tým niečo urobí. „Ja zo svojho dieťaťa vychovávam individualitu a vy mi nebudete radiť, ako to mám robiť.“ znela jej odpoveď. Nezabrali ani poznámky ďalších cestujúcich a dieťa ďalej trápilo svoju obeť.

 

Keď sa blížili k zastávke, k mamičke s malým tyranom pristúpil mladý muž. Strelil jej po papuli a povedal: „Moja mama zo mňa vychovala individualitu.“ Električka zastavila, on vystúpil a stratil sa v dave. Všetci ostali ako obarení. Liečba šokom zabrala.

 

Tento príbeh sa ľuďom páčil. Rozprávali ho po celej Bratislave v rôznych verziách. Toto je originál. Moja bývala kolegyňa bola očitým svedkom tohto malého incidentu.

 

Odvtedy ubehlo hádam tridsať rokov a ja s úžasom sledujem ako sa v triedach pre talentované deti rodia nové individuality. Stačí si pozrieť ukážky z ich činností v televízií – niekoľko detí v priam ideálnych priestoroch s množstvom encyklopédií a s učiteľkou – „koordinátorkou“. Tak sú laikom prezentované tieto „skvelé“ vymoženosti nášho školstva.  

 

Bol Deň učiteľov a STV sa rozhodla venovať svoju rannú reláciu učiteľom. Medzi pozvanými bola aj najvrchnejšia šéfka slovenských (aj českých) elitných škôl. Otázky moderátorov relácie, možno nechtiac vyslovené, ju priviedli k priznaniu, že v sociálnom vývoji týchto detí sú problémy.

 

Moja bývala žiačka študuje na vysokej škole v Bratislave. Jeden taký mimoriadny talent majú v ročníku. „Viete, ona má výbornú pamäť, bez problémov sa naučí všetko, ale prakticky to nevie využiť. … a je taká detská. Nielen my, ale aj učitelia sú z nej nešťastní. Viac o nej neviem povedať.“ Moja zvedavá otázka ju trochu zaskočila, čo sa odzrkadľuje v odpovedi, ktorá je o to úprimnejšia. 

 

Možno vás prekvapí, že som na záver svojho príspevku vybrala práve tento citát Alberta Einsteina: „Pre všeobecné dobro je dôležité vychovávať k individualite: iba silná osobnosť dokáže prísť s novými myšlienkami, ktoré spoločnosť potrebuje pre svoj neustály rozvoj a uspokojenie potrieb – a tiež preto, aby sa zabránilo sterilite a skostnatenosti.“ Vychovávať k individualite sa dá rôznymi metódami. Vybrali sme tú správnu? Individualita je svojrázna osobnosť a podľa mňa sú svojrázne osobnosti aj mimoriadne nadané deti.

 

Aby som to ešte viac skomplikovala, premýšľajte, prečo som vybrala aj ďalší citát Alberta Einsteina – najväčšieho vedca dvadsiateho storočia, o ktorom je známe, že hral na husliach, zaujímal sa o umenie, filozofiu, politiku: „Cieľom školy by vždy malo byť, aby ju mladý človek opúšťal ako harmonická osobnosť, nie ako špecialista.  Inak bude – so svojimi špecializovanými vedomosťami – viac pripomínať vycvičeného psa ako harmonicky rozvinutého človeka.“

    

Je zvláštne, že vždy, keď stretnem nejakého individualistu, vybaví sa mi tento príbeh a mnoho spomienok na mojich bývalých kolegov a kolegyne z redakcie a samozrejme, že aj na môjho šéfa, o ktorom si myslím, že mal rád individualistov. Naďa, ďakujem.

 

HEDVIGA IMROVÁ

16. 05. 2016

 

 

oOo

 

 

STREDOŠKOLÁCI PôJDU DO KONCENTRAČNÉHO TÁBORA

 

Tak nejako sa vyjadrila jedna televízna moderátorka. Ešteže tí ďalší už hovorili o exkurzii do koncentračného tábora. Myslím si, že by to bolo zbytočné. Neviem, čo dnešní stredoškoláci čítajú, ale čo pozerajú v televízii, to vidí každý. Práve toto ovplyvňuje ich myslenie. Ako?

 

Aj takto:  … ale potrebuje to úvod. Hovorí vám niečo Údolie smrti, Dukliansky priesmyk, krvavá jeseň 1944, vyše šesťdesiattisíc mŕtvych sovietskych a československých vojakov? V roku 1949 bol v priestore vojenského cintorína postavený pamätník. Nachádza sa tu aj kolonáda s bronzovými tabuľami a na nich sú zaznamenané mená 1 265 padlých príslušníkov 1. československého armádneho zboru. Priamo na tomto mieste je pochovaných 565 padlých vojakov.

 

V tomto priestore sa zhruba pred desiatimi rokmi odohralo niečo, čo zanechalo stopy vo viacerých, nielen starších ľuďoch. Skupinka stredoškolákov, pravdepodobne neuvedomujúc si, kde sa nachádzajú (boli predsa na výlete), vyliezli na pamätník ako také opice. Hulákali, vyškierali sa a súťažili o to, kto urobí najbláznivejší záber.

 

Jedna staršia pani to nevydržala a upozornila ich, že je to miesto piety, úcty k mŕtvym, že sú tu pochovaní vojaci, ktorí položili svoje životy v boji s fašistami.  Nezabralo. Spýtala sa teda, kde majú učiteľov. Ukázali na pamätník a vtedy sme si všimli, že tam naozaj boli aj učitelia a fotografovali sa so svojimi žiakmi. Stratili sme reč.

 

Aké ponaučenie z toho plynie? Najprv treba prevychovať učiteľov. Najprv tých pošlite do koncentračných táborov a potom už žiakov možno nebude treba nikam posielať. Vidíte aký je nákazlivý titulok, spôsob vyjadrovania jednej moderátorky?

 

Nechcem zovšeobecňovať, čo som videla, ale ako sa má v tej spleti informácií orientovať mladý človek? V štyridsiatych rokoch sovietsky vojak osloboditeľ, v šesťdesiatych rokoch uzurpátor. V osemdesiatych rokoch prišiel americký vojak – najprv filmový hrdina, potom prišli na rad skutočné hrdinstva v Iraku, … Prichádza tretie tisícročie a postoje k americkému vojakovi sa znovu kryštalizujú do inej podoby …

 

Všetko sa u nás formuje a deformuje „demokratickým“ spôsobom. Každý si demokraciu vysvetľuje po svojom, keďže u nás niet nijakej všeobecne platnej teórie, lebo dnes je v móde individualizmus. Individualista alebo indivíduum má svojrázne vlastnosti, ktorými sa odlišuje od ostatných. Viď niektorých našich poslancov v parlamente. Ešte nikdy v ňom nesedelo také množstvo zaujímavých individualít.

 

HEDVIGA IMROVÁ

22. 04. 2016

 

 

oOo

 

 

ĽUDIA S ISTÝM STUPŇOM DEBILITY, ŠEDÝ PRIEMER A ELITA NÁRODA

 

Chcete vedieť, ako vyzerá vyučovacia hodina v triede, kde sa učia normálne zdravé deti s deťmi s istým stupňom debility? Pôvodne som tento článok napísala pre Bardejovské novosti, aj ho uverejnili (08.01.2008). Trochu som ho skrátila, doplnila úvod a záver, ale obsahu to neuškodilo.

 

Na základnej škole sú deti rôznych kategórií. Od mimoriadne nadaných až po deti, ktorým odborník priradil istý stupeň debility. Okrem normálnych učebných plánov si musia učitelia vypracovať aj „plány na mieru“, podľa odporúčaní psychológov. Písomnosti zvládnete, ale ako ich dostať do praxe?

 

V triede máte dvadsaťpäť až tridsať žiakov a musíte byť geniálnym pedagógom, aby ste zvládli všetko, čo sa od vás žiada. Nakoniec ten tlak nevydržíte a musíte sa rozhodnúť, komu budete venovať viac času. Buď to budú dvaja, traja, štyria, niekedy aj viacerí žiaci, ktorí si vyžadujú osobitnú starostlivosť, alebo ostatným, vyše dvadsiatim žiakom, ktorí sú z tejto malej skupinky nešťastní. Mnohokrát sa neovládnu a vyslovia slová, ktoré možno neskôr oľutujú.

 

Deti, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť, dokážu samostatne pracovať len niekoľko minút a neustále si žiadajú vašu pozornosť. Ak im ju nevenujete, začnú sa nudiť. Pospevujú si. Lietadielko nahradí pero, ktoré samozrejme vydáva zvuky a ruší ostatných žiakov. Potom príde únava, nuž si zdriemnu. Keď sa uprostred vyučovacej hodiny ohlási hlad, nijaký problém. Upozorníte ich? Nechápu, čo od nich chcete. Žiada si to dlhšie vysvetľovanie.

 

Deti, ktoré sa chcú učiť, nervózne čakajú, alebo sa iným spôsobom zabávajú, samozrejme na účet spomínaných žiakov. Učiteľ musí byť naozajstným diplomatom, aby situáciu zvládol a nikoho neurazil, nikomu neublížil. Dlho si budem pamätať výraz tváre jednej talentovanej žiačky, ktorá mi povedala: „Pani učiteľka, nechajte ich, teraz sú aspoň ticho, poďme sa učiť, kým zase nezačnú vystrájať.“

 

Zrátajte si, koľko času treba venovať takým žiakom z vyhradených 45 minút. Ostatné deti treba vyskúšať, vysvetliť im nové učivo, overiť si, či ho pochopili, napísať poznámky, ktoré sú nutnosťou, lebo je nedostatok učebníc.

 

A viete, ako je ťažko deťom vysvetliť, že aj keď mentálne postihnutý žiak nezvládol učivo, postupuje do vyššieho ročníka? Pravidlá sú také zložité, že ich tu radšej nebudem rozoberať.

 

Učila som aj v sedemdesiatych rokoch minulého storočia (asi 7 rokov) Vtedy bol na všetky normálne a zdravé deti rovnaký meter. Ak niektoré z detí potrebovalo špeciálnu výchovu, staral sa o neho špecialista v špeciálnej škole. Ostatné deti chodili na základnú školu. Keď nezvládli učivo, opakovali ročník.

 

Vyskytli sa normálne deti, ktoré mali problémy s učením, ale učiteľ a rodič vedeli, že ich dieťa treba pripraviť tak, aby sa vyučilo remeslu, lebo je zručné. Ďalší žiak sa vynikajúco učil, ale bol nemehlo, preto pokračoval v štúdiu na takej škole, kde boli dôležitejšie vedomostí. U niektorých žiakov sa stretlo jedno i druhé v kladnom alebo zápornom slova zmysle. Učiteľ a rodič všetko zvládli aj bez rad celého štábu odborníkov a bez veľkých „papierovačiek“. Dôverovali si, lebo obaja chceli riešenie, ktoré by prospelo hlavne dieťaťu.

 

Doba sa zmenila a vývoj ide dopredu. Som rada, že prvých sedem rokov a posledných sedem rokov vo svojej pracovnej kariére som učila. Sú to neoceniteľné skúsenosti. Môžem porovnávať. Medzi týmito dvoma obdobiami som robila rôzne iné povolania, preto som si zachovala istý nadhľad.

 

Niečomu predsa len nerozumiem. Prečo sú deti rozdelené práve takto:

 

• deti s istým stupňom debility a deti, ktoré nemali šťastie na „talentovaných“ rodičov sú zaradené do štátnych základných škôl
• mimoriadne nadané deti v školách pre nadané deti
• elitné deti v elitných osemročných gymnáziách
• nuž a samozrejme nemôžeme byť ani bez súkromných škôl a cirkevných škôl, kde tiež treba splniť nejaké podmienky.

 

Možno je to tým, že šikovnejší rodičia urobia všetko preto, aby ich deti nechodili do školy s tou zberbou.

Často myslím na slová Jána Smreka a úplne s ním súhlasím: „Zavše mávam pocit, o čo viac vedy v školách, o to menej jej je v hlavách tých, čo školu opúšťajú.“ Nuž a čia je to chyba?

 

HEDVIGA IMROVÁ

14. 04. 2016

 

 

oOo

 

 

 

POSLANIE DNEŠNÝCH UČITEĽOV JE INÉ NEŽ BOLO PRED PäŤDESIATIMI ROKMI

 

Hovorí sa, že so školou odíde kultúra z obce. Platí to aj dnes? Vývoj ide dopredu a každá dedinka je prepojená s celým svetom takým spôsobom, o akom pred päťdesiatimi rokmi ľudia ani nesnívali. Treba hľadať rozumné riešenie, vytvárať nové podmienky. Predsa vzdelávanie detí v malinkých dedinkách nemôže brzdiť nejaká utkvelá predstava, že so svojou učiteľkou šíria kultúru v dedinách a bez nich tam už žiadna kultúra nebude. Myslím si, že sa skôr bojíme o našich drobčekov a ich bezpečnej dopravy do školy a zo školy domov.

 

Nasledujúci článok som napísala do Bardejovských novostí v marci 2008, lebo bol Deň učiteľov a spomienkou na jedného z nich, som chcela vzdať úctu všetkým. Trochu som ho upravila a málo doplnila. Chcela by som ním priblížiť dobu, kedy škola a učitelia boli nositeľmi kultúry v obci. Dnes je doba iná a šíriteľmi kultúry je niekto iný a niečo iné.

 

Celý život som mala šťastie na výborných učiteľov, od materskej škôlky až po univerzitu. Čo mi jeden z nich dal, možno dokreslí odpoveď na otázku z titulku článku, možno bude treba čítať aj medzi riadkami.

 

Zozbierala som malé čriepky zo školských čias z prvej polovice šesťdesiatych rokov, kedy som chodila do základnej školy v našej dedine. Môj triedny učiteľ Ján Mačejovský bol skvelý človek. Učil nás matematiku, fyziku a práce v dielni. Toľko sa s nami natrápil! Bol veľmi prísny. Nemôžem povedať, že sme sa ho báli, jednoducho vzbudzoval rešpekt.

 

Držal nás „poškole“ dovtedy, kým sme napríklad nepochopili, aký je rozdiel medzi dĺžkovým, štvorcovým a kubickým metrom. V triede sme mali namiesto katedry jedálenský stôl a na ňom nám to všetko vysvetlil. Nepotreboval žiadne špeciálne učebné pomôcky. Pochopili sme. Celá trieda sme boli „poškole“. Mal teóriu, že si musíme pomáhať. Keď to naši menej chápaví spolužiaci nepochopili, naučil nás, ako im to máme vysvetliť, aby tých „poškole“ bolo čo menej. Boli sme predsa kolektív!

 

Vedomosti z fyziky sme si utvrdzovali praktickými cvičeniami. Takí sme boli prekvapení, keď ťažký kameň a ľahké pero, ktoré sme spustili z okna na poschodí starého kaštieľa, dopadli na zem naraz. Mnoho učebných pomôcok, ktoré sám vymyslel a s nami zhotovil na predmete práce v dielni, nám pomohli hlbšie preniknúť do tajov fyziky a matematiky.

 

Už na začiatku šesťdesiatych rokov nám hovoril o letoch ľudí do vesmíru, neverili sme mu. Na hodine fyziky som sa dozvedela, kto bol Jules Verne. Môj otec ku knihe „Deti kapitána Granta“ pridal „Cestu na Mesiac“ a to stačilo, aby vo mne vzbudil záujem a začala som pátrať po ďalších knihách v jeho a školskej knižnici.

Neverili sme mu ani vtedy, keď hovoril, že o dvadsať rokov budú ľudia riešiť problémy so znečisteným životným prostredím.

 

Staral sa o nás aj cez prázdniny. V lete sme chodili polievať hriadky so zeleninou, ktorú sme si dopestovali s pánom učiteľom Katuščákom. Keď videl, že sme si vytiahli zo zeme mrkvu a umyli v riečke Koprivnička a  ihneď skonzumovali, pripomenul nám, že už o niekoľko rokov si ju budeme umývať iba vo vode zo studne, lebo naša riečka bude znečistená. Znovu mal pravdu. Presvedčili nás o tom už osemdesiate roky.

 

Nielenže nás dobre naučil fyziku a matematiku, ale na prácach v dielni sme museli byť takí precízni, že jedno kladivko vyrobené z kúska ešte neopracovaného železa, bolo treba brúsiť aj niekoľko týždňov. Myslíte si, že na vyučovacej hodine? Popoludní! Veď keď sme ho chceli poslať na súťaž tvorivosti mládeže, muselo byť dokonalé. Niektoré výtvory mojich spolužiakov získali ceny nielen v okresných, ale aj na krajských a celoštátnych súťažiach.

 

Potom sme poupratovali dielňu, pozbierali konáriky spadnuté zo starého javora a smrekov na školskom dvore, až potom doniesol loptu a zahral si s nami volejbal. Boli sme jeho triedou a on nám venoval toľko času, koľko sme si vyžadovali, aby z nás vyrástli slušní ľudia.

 

V čase, keď som ešte nechodila do školy a vôbec som netušila, že raz bude mojím triednym učiteľom, ma moji rodičia zobrali „do kina“. Prvýkrát v živote predo mnou ožili maľované obrázky na stene starého kaštieľa, v ktorom sme mali školu. Rozprávku „Hrnček var!“ objednal pre koprivnické deti pán učiteľ Mačejovský. Každú nedeľu premietal filmy pre deti aj pre dospelých. Televízia vtedy neexistovala.

 

Neviem, či to bral tak, že to robí na úkor svojho voľného času, ale ja som ten dojem nemala. Bol učiteľom telom aj dušou, lebo to bolo jeho poslanie. Žil v našej dedine so svojou rodinou a žil aj naše životy, bol jednoducho jedným z nás. Veľa nám dával a dúfam, že si aj niečo vzal – spomienky na ľudí, ktorí si ho vážili a mali radi. Z dediny odišiel, keď nám zobrali školu.

 

Čo na to poviete? Môže takto fungovať mladý učiteľ? Myslím si, že nie. Aké riešenie vám napadá? Dôchodcovia, budú ich učiť dôchodcovia! Ja s takým riešením nesúhlasím! Som za veľké, dobre materiálne a technicky vybavené školy, v ktorých budú učiť učitelia, ktorí nie sú v dôchodcovskom veku. A každú školu bude riadiť ktokoľvek, len nie zaslúžilý starý učiteľ alebo učiteľka.

 

HEDVIGA IMROVÁ

12. 04. 2016

 

 

oOo

 

 

AJ ZA SOCIALIZMU SA ŠTRAJKOVALO

 

Neštrajkovali učitelia, ale rodičia. Keďže táto téma je veľmi aktuálna aj dnes, rozhodla som sa zverejniť, ako jedna dedinka v okrese Bardejov prišla o druhý stupeň základnej deväťročnej školy a teraz jej hrozí, že príde aj o prvý.

 

Začal sa školský rok 1970/1971 a s ním odišla do histórie ZDŠ v Koprivnici. Nebolo to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Úplne náhodou sa mi dostalo do rúk niekoľko dokumentov týkajúcich sa tohto problému.

 

Prvý dokument bol s dátumom 3. september 1970 a píše sa v ňom: „Dňa 3. septembra 1970 navštívila delegácia občanov obce Koprivnica z okresu Bardejov Ministerstvo školstva SSR, kde rokovala o znovuzriadení základnej deväťročnej školy s 1.- 9. ročníkom. Bolo dohodnuté, že tunajšie ministerstvo v najbližších dňoch zabezpečí prerokovanie celej záležitosti okolo zrušenia školy svojím zodpovedným pracovníkom v spolupráci s okresnými činiteľmi ONV Bardejov.“

Pod týmto oznamom je nečitateľne podpísaný vedúci I. odboru a pod podpisom je pečiatka Ministerstva školstva SSR Bratislava.

 

Druhý list je adresovaný Rade Miestneho národného výboru v Koprivnici a je podpísaný vedúcim oddelenia ZDŠ (znovu nečitateľne) a pod podpisom je pečiatka ministerstva školstva. Je krátky, preto ho budem citovať celý: „Na tunajšie Ministerstvo školstva SSR dostavil sa dňa 15. a 16. septembra 1970 občan Vašej obce s. František Imre vo veci zrušenia školy v Koprivnici. Žiadame Vás, aby ste žiakov ihneď začali posielať do Základnej deväťročnej školy v Marhani. Ministerstvo školstva SSR do mesiaca celú záležitosť znovu prešetrí a až potom zaujme konečné stanovisko k existencii Základnej deväťročnej školy so  6. – 9. ročníkom vo Vašej obci, čo prerokuje s príslušnými okresnými orgánmi.“

 

A do tretice list s adresou František Imre, Koprivnica 109, okres Bardejov. Odosielateľom je Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska, oddelenie školstva a vedy, Bratislava. Aj tu je iba nečitateľný podpis a pečiatka ústredného orgánu strany. Citujem: „Vážený súdruh!  Prosíme vziať na vedomie, že Vašu sťažnosť, zaslanú aj ÚV KSS proti zrušeniu ZDŠ v Koprivnici, sme prejednali s Ministerstvom školstva SSR, ktoré v krátkom čase prešetrí Vašu sťažnosť.“

Obsah tejto sťažnosti nepoznám.

 

Druhá sťažnosť občanov Koprivnice (už po prešetrení Ministerstvom školstva SSR) má niekoľko strán, preto z nej vyberiem iba niektoré časti.

 

V sťažnosti sa zdôrazňuje, že zrušiť ZDŠ v Koprivnici bolo unáhlené rozhodnutie a nesprávne. S predstaviteľmi obcí nikto nerokoval. Koprivničania dostali iba strohú odpoveď, že škola v Koprivnici nebude a ostatné obce ostali aj bez tejto strohej odpovede. Do Koprivnice chodili deti z Buclovan, Lopúchova a Stulian. Aj v týchto obciach boli rodičia nespokojní.

 

Ďalej sa konštatuje, že sa v Koprivnici mala stavať nová budova ZDŠ, na ktorú už boli vypracované projekty, vyvlastnené pozemky a vykúpené budovy, ktorých majitelia súhlasili s tým, že tam bude stáť nová škola.

 

Občania sa dozvedeli, že projekty boli presunuté do obce Hažlín, ďalej citujem:  „… kde je doposiaľ súkromné hospodárenie a bola uprednostnená pred našou a susednými družstevnými obcami, ktorých počet obyvateľov ďaleko prevyšuje počet obyvateľov tejto súkromnej obce. Toto nás aj odradilo od brigádnickej pomoci pri výstavbe teraz stavanej, pre nás nevyhovujúcej školy a s výstavbou ktorej sa v poslednej dobe už úplne prestalo.“

 

Ďalej občania Koprivnice sľubujú, že ak sa Ministerstvo školstva SR rozhodne postaviť ZDŠ-ku v Koprivnici, zmeškané na výstavbe školy dobehnú a v rámci brigád budú pracovať bezplatne, ba aj niektoré materiály na stavbu dodajú z vlastných zdrojov, tiež bezplatne. Rovnaké stanovisko zaujali aj Buclovany, Lopúchov a Stuľany.

 

Dokonca došlo až tak ďaleko, že nespokojnosť žien z Koprivnice vyvrcholila tým, že odmietli pracovať na JRD (jednotnom roľníckom družstve). Túto záležitosť riešil v obci  predseda Okresného národného výboru  a občanom prisľúbil, že na prerokovanie  celej záležitosti vyšle do obce zodpovedného pracovníka. Ten neprišiel aj napriek tomu, že začal nový školský rok a deti do ZDŠ v Marhani nenastúpili.

 

Koprivničania si zvolili šesťčlennú delegáciu, ktorá rokovala s vyššími orgánmi, ale na Ministerstve školstva SR dosiahli iba to, že  im prisľúbili pracovníka, ktorý priamo na mieste, spolu s pracovníkmi okresného národného výboru, bude problém riešiť. Nakoniec to dopadlo tak, že sa nič neriešilo, iba sa vedúci odboru školstva  ONV súdruh Vendel zúčastnil verejnej schôdze v Koprivnici, požiadavku občanov zásadne odmietol a povedal: „To je naše rozhodnutie a nikto nemá právo sa do toho miešať.“ Tieto slová Koprivničanov veľmi pobúrili.

 

Ďalej citujem zo sťažnosti: „Pokiaľ my vieme, tak uznesenia strany a vlády sú prejednávané na členských schôdzach a uskutočňujú sa aj verejné pohovory o otázkach, ktoré strana rieši. Teraz nevieme, kto má čo do našej bývalej ZDŠ hovoriť, či len súdruh Vendel, vedúci odboru školstva ONV, alebo aj ostatní občania z obce Koprivnica a pridružených obcí. My si myslíme, že pokiaľ sa dali zrušiť všetky tie nesprávne uznesenia z roku 1968, tak sa dá zrušiť aj nesprávne vynesené uznesenie o zrušení ZDŠ v Koprivnici.“

Pod listom sú podpísaní poverení šiesti členovia delegácie: Mária Billá, Anna Daňková, Anna Holovová, František Imre, Mária Moravcová. Jeden podpis je nečitateľný, preto neviem, kto sa za ním skrýva..

 

Nič nepomohlo. V školskom roku 1969/70 deti z Koprivnice a Stulian nastúpili do Základnej školy v Marhani a deti z Buclovan a Lopúchova do Raslavíc.

 

Bol to boj s veternými mlynmi, alebo sa Koprivničania zobudili príliš neskoro, keď už bolo o všetkom rozhodnuté? Dostať odpoveď na túto otázku si vyžaduje ďalšie pátranie. Čo sa dá robiť. Časy, keď chodili Marhaňčania do školy v Koprivnici sú dávno preč.

 

Všetky tieto dokumenty, z ktorých citujem, ale aj ďalšie, ktoré mi slúžili ako zdroj poznania, som našla v dokumentoch, ktoré si uchovával môj otec. Zomrel v roku 1988 a ja sa ho už na nič nemôžem spýtať.

 

HEDVIGA IMROVÁ

11. 04. 2016

 

 

oOo