Čo klíči v ich kresťanských dušičkách?

(18. január 2016)

   Môj syn má technické myslenie a verí len tomu, čo si logicky zdôvodni. Na prvom stupni základnej školy to bolo jednoduché. Pani riaditeľka bola veľmi ústretová osoba. Ústretový bol aj pán farár.

   Na druhom stupni základnej školy bol jediný, kto sa prihlásil na etickú výchovu. Pán riaditeľ sa ma spýtal: „Čo budeme robiť?“ Dohodli sme sa, že bude chodiť na náboženstvo, že on to s pánom farárom dohodne, aby ho na hodinách náboženstva toleroval.

   Najhoršie ho čakalo na hodine zemepisu. Tam sa mu dostalo posmeškov a ponižovania neúrekom. Všetky sa týkali jeho ateizmu. Keď som sa ho spýtala, čo na to spolužiaci, povedal, že spomínaného učiteľa majú tiež plné zuby. Neskôr som sa dozvedela, že ich bil palicou, ťahal za vlasy, ako v stredoveku. „Mám ísť za pánom riaditeľom?“ spýtala som sa syna. „Koho si nevážim, ten ma nemôže uraziť.“ Znela jeho odpoveď.

   Za pánom riaditeľom som predsa len šla. Bol to tretí riaditeľ v poradí, v čase, keď syn navštevoval základnú školu. Prisľúbil mi, že sa s pánom učiteľom porozpráva. Keď som sa syna pýtala, či sa to zlepšilo, povedal mi, že už viac o tom nebude hovoriť. Bol deviatak, tešil sa na strednú školu. A možno v tom bolo aj niečo viac.

   Som pokrstená aj pobirmovaná katolíčka. Viedla ma k tomu mama. Otec bol ateista. Mala som skvelého triedneho učiteľa na základnej škole. Bol to druhý človek, ktorý zasial do mojej duše semienko pochybností. Keď som končila základnú školu, všetko sa utriaslo. Trvalo to skoro rok. V myšlienkach som mala obrovský chaos a nie a nie sa z neho dostať. Preto som zo svojho syna vychovala ateistu a s úžasom sledujem jeho myšlienkové pochody. Nebrzdí ich strach z pekla a spolieha sa na vlastné sily, nie na tie na Nebesiach.

   Niekoľkí starší ľudia v našej dedine mi povedali, že keby som chodila do kostola, ľudia v dedine by sa na mňa ináč pozerali. „Znaš, kto ne je katolik, ta je dakus iňši, takeho katolici podceňuju. Nikemu nepovic, že ci to ja povedal, bo budzem mac hrich medži ľudzami.“ – výrok jedného z nich. Priateľ môjho otca mi poradil: „Keď chceš žiť na dedine, občas sa objav v kostole, na veľké sviatky a budeš mať od nich pokoj. Ináč to bude pre teba stále horšie.“

   V poslednom čase nachádzam na facebooku toto: „Verím v Boha a nehanbím sa za to.“ Myslím si, že tu nie je niečo s kostolným poriadkom. Prečo by sa mali hanbiť? Čo klíči v ich kresťanských dušičkách?