ČO SOM SA NAUČILA OD PÁNA MEČIARA

Tak dlho mi trvalo, kým som pochopila, a možno ešte stále nechápem, prečo sa malá skupinka učiteľov rozhodla štrajkovať práve v tomto čase a bez odborov. Veď ja ich vôbec nepokladám za hlúpych. Jeden zo zvolávateľov štrajku v televíznej debate tak perfektne uhýbal pred otázkami moderátora, že by som si ho vedela predstaviť aj v úlohe politika. Taký výrečný človek!

Do podobnej roly sa vžila aj jedna zo zvolávateliek štrajku sestričiek. Vraj výpoveď nedala, ale na podnecovanie iných, tak na to má neobyčajný talent! Opakovať nespočetnekrát to isté a nedovoliť iným povedať svoj názor. Akosi si neviem predstaviť, že ona aj spomínaný pán učiteľ budú niekedy v budúcnosti presadzovať požiadavky kohokoľvek.

Vo voľbách by som rada volila osobností a nie politické strany. V každej strane sú výnimoční ľudia, ktorí ťahajú, aj takí, ktorí sa vezú, ba aj takí, ktorí len „excelujú“ a víria hladinu politickej scény. Tie osobností, ktoré by získali vo voľbách najviac hlasov, zostavili by vládu. Zvyšok, podľa počtu získaných hlasov, išiel by do parlamentu. Tam by si vytvárali kluby podľa politickej príslušnosti a spoločne presadzovali nielen nové zákony, ale aj seba, aby sme v ďalšom volebnom období vedeli, koho máme voliť. Keby sa tiež naučili jasne formulovať svoje myšlienky, aby im každý rozumel, bolo by to úžasné! Predstavte si zákon, ktorému bude, aspoň v základe, každý rozumieť.

Bolo to už veľmi dávno. Pán Mečiar robil problémy novinárom a novinári robili problémy jemu. V jednom vyjadrení, nepamätám si to presne, povedal, že prv, kým novinár niečo napíše, prípadne povie, mal by sa eticky „samoregulovať“. Niektorí to pochopili tak, že im chce zavrieť ústa. Odvtedy sa snažím eticky „samoregulovať“. Možno som to robila aj predtým, ale neuvedomovala som si to. Jeho pomenovanie: etická samoregulácia sa mi tak zafixovalo, že si na pána Mečiara spomeniem vždy, keď niečo napíšem.

Myslím si, že na Slovensku máme mnoho inteligentných, vzdelaných a rozumných ľudí, ktorí premýšľajú, čo povedať nahlas a čo treba ešte zvážiť. Ktoré myšlienky a vety sú ešte nepresné a ľudia si ich budú rôzne vysvetľovať. Ako ich napísať, aby sa dalo čítať aj medzi riadkami? Toto je skutočné umenie. Uvedomujem si, že ho ešte dokonale nezvládam.

Na dokreslenie:

– Jano, keď uhádneš, koľko stoviek mám vo vrecku, tak ti dám obidve.

– Päť.

No vidíte! Nikto vám nemusí nič vysvetľovať, nič nie je zahmlené, všetkému rozumiete.

A ja stále neviem, koľko stoviek majú vo vrecku učitelia, koľko im dali ich chlebodarcovia, koľko majú pridané na rôznych príplatkoch, kto im dal peniaze na príplatky, príplatky sa rátajú, alebo sa nerátajú do priemernej mzdy, prečo na ne má nárok len niekto, ako si dokážu zo svojich nízkych platov ubrať, aby mohli štrajkovať… Keď žiakov doučujú to, čo ich nenaučili na vyučovaní, majú za to ešte raz zaplatené? Kto platí doučovanie? Každá štatistika je totiž iná a každý hovorí niečo iné. Rovnako je to aj s počtom štrajkujúcich.

Chápu naše deti, čo od nich učitelia chcú? Hovorí sa, že žiaci nevedia čítať s porozumením. V kom je chyba, v žiakoch, v učiteľoch, alebo v celom školskom systéme? Na socializmus sa už vyhovárať nedá. Ten bol ešte v minulom tisícročí.

HEDVIGA IMROVÁ

uverejnené na mojom blogu v denníku PRAVDA  28. 01. 2016