NAPÍSALA SOM O SLOVENSKOM ŠKOLSTVE 2015

Zoznam článkov o školstve:

 

26.12.2015 - KEĎ VÁS ZNÁMKY ZMRZAČIA

14.12.2015 - O HLÚPYCH RYBÁCH A GÉNIOCH

11.12.2015 - PLATOVÝ OŠIAĽ PRED VOĽBAMI

08.12.2015 - EXPERIMENTY S DEŤMI

 

 

 

oOo

 

 

KEĎ VÁS ZNÁMKY ZMRZAČIA

 

Keď počúvam, alebo čítam o tom, že študovať na vysokej škole môžu len žiaci s vynikajúcim prospechom, je mi z toho zle. Poznám viacerých študentov, ktorí boli výbornými žiakmi na základnej i strednej škole a vysokú školu nezvládli. Poznám aj takých, ktorí nikdy nenašli odvahu pokračovať v štúdiu na vysokej škole len preto, že ich známky zo strednej školy stopli. Neboli totiž dostatočne ctižiadostiví a súťaživí, lebo to nepokladali za dôležité.

 

V tejto súvislosti som si spomenula na myšlienku Alberta Einsteina (1879 – 1955): „Za najhoršie zlo kapitalizmu považujem zmrzačenie jedinca. Celý náš vzdelávací systém trpí týmto zlom. Študentovi je neustále vštepovaný nadmerný súťaživý postoj a on sa tak učí uctievať nenásytnú potrebu byť úspešný, čo mu má byť prípravou na budúce povolanie.“

 

Teraz o študentoch, ktorí mali trochu viac šťastia v živote a nenechali sa zastrašiť. Na základnej škole boli priemernými žiakmi, s problémami vyštudovali strednú školu a hravo zvládli štúdium na vysokej škole. Prijímacie skúšky nerobili, lebo sa zúčastňovali na rôznych súťažiach, a toto bolo ich šťastím. Títo študenti sa po skončení vysokoškolského štúdia zvyčajne zamestnajú, aby nadobudli prax. Neprekáža im pracovné zaradenie robotník a plat 400 €, lebo vedia, že je to iba začiatok. Ak budú šikovní, vypracujú sa a bude rásť plat aj pracovné zaradenie. Pre podnikateľa totiž nie je dôležitý červený diplom, ale schopnosť pracovať. Takíto mladí ľudia po nejakom čase, ak nie sú dostatočne ohodnotení, z firmy odchádzajú a zakladajú si vlastnú. Získali prax v odbore a tá ich posunula ďalej.

 

Teraz iný príklad. Výborný žiak na základnej, strednej i na vysokej škole. Po skončení vysokej školy si prácu nenašiel, lebo on absolvoval vysokú školu a za 400 € robiť nebude. Rodičia ho, pre jeho vlastné dobro, odmietli živiť. Odišiel do zahraničia. Robí, čo príde a dobre zarába. Už asi ťažko uplatní svoje vedomosti v praxi. Ak ju nezíska v odbore, ktorý vyštudoval, študoval zbytočne. A po čase dopadne tak, ako tento inžinier, ktorý sa posťažoval kamarátovi: „Taký som chorý, ale nemám odvahu ísť k lekárovi. Čo ak natrafím na takého lekára, aký som ja inžinier?“

 

Čo keby v poslednom ročníku vysokoškolského štúdia bola iba povinná platená prax a konzultácie k diplomovej práci na tému: „Ako mi teoretické vedomosti pomáhali v praxi.“ Kto by tu prax platil? Predsa štát! Odkiaľ by na to vzal peniaze? Prestal by študentom (v posledný rok štúdia) vyplácať sociálne štipendiá, odvody a rodinné prídavky ich rodičom. Museli by sa uživiť sami. Určite by sa zmenil aj ich postoj k štúdiu a k vlastnému životu. Pri písaní tohto odseku som myslela na slová Alberta Einsteina: „Pokiaľ nie je treba za niečo zaplatiť, nie je ani žiadna hodnota.“

 

Štát a zamestnávateľ by sa iste dohodli, akým spôsobom budú študentovi vyplácať aspoň minimálnu mzdu, aby to bolo výhodné pre oboch. Po obhájení diplomovej práce bude mladý človek pripravený buď pracovať vo firme, prípadne založiť si živnosť. Tí, ktorí sa rozhodnú pokračovať v doktorandskom štúdiu, nebudú teoretizovať o zbytočnostiach, ale o problémoch z praxe.

 

S našim školstvom naozaj treba niečo robiť, lebo absolventi našich škôl dopadnú podobne ako básnik John Wilmot (1895 –1964): „Kým som sa neoženil, mal som šesť teórií o výchove detí. Teraz mám šesť detí a nijakú teóriu.“

 

HEDVIGA IMROVÁ

26. 12. 2015

 

 

oOo

 

 

O HLÚPYCH RYBÁCH A GÉNIOCH

 

Nedávno som si prečítala veľmi zaujímavú knihu: „Prečo jednotkári pracujú pre trojkárov a dvojkári pre štát“ (Vydavateľstvo Motýľ, 2013). Autor Robert T. Kiyosaki ma zaujal otázkami, už v úvode knihy: „Chodíme do školy preto, aby sme si našli prácu? Spočíva dôvod, aby som si našiel prácu, v tom, že budem zarábať peniaze? Ak peniaze sú tým dôvodom, prečo sa o nich potom neučíme?“

 

Thomasa Edisona označil jeho prvý učiteľ za zmäteného a popleteného. Nedokončil strednú školu a začal podnikať. Medzi jeho prvé vynálezy patril fonograf, filmová kamera a žiarovka. Ani Albert Einstein neurobil na učiteľov veľký dojem. Jeden dokonca poznamenal: „Nikdy z neho nič nebude.“ Podobných príkladov je v knihe viac.

 

Prečo je to tak? Možno myšlienka Alberta Einsteina nám čo-to napovie: „Každý je génius. Pokiaľ budete posudzovať rybu podľa jej schopnosti vyliezť na strom, prežije celý život s vedomím, že je hlúpa.“ Nedeje sa tak aj na našich školách? Kto sa nevmestí do šablóny, je indivíduum, kreatúra, čudák, zlý žiak.

 

Robert T. Kiyosaki je pesimista, čo sa týka školstva: „Ako možno od učiteľov očakávať, že sa budú usilovať o zmeny, keď boli súčasťou rovnakého školského systému.“ Školstvo porovnáva s rôznymi odvetviami priemyslu, kde vládne tvrdá konkurencia. „Vyhráva ten, kto je rýchlejší, lepší a lacnejší a kto prvý príde s novou technológiou na trh.“ Konštatuje autor knihy.

 

Kto vie, či naši pedagógovia dokážu prísť na trh s novou „technológiou vzdelávania“ a kedy? Zatiaľ si nedokážu poradiť ani s učebnicami, ktoré stále chýbajú, aj keď sú ich (na školách) plné sklady. Nie každá sa totiž v praxi ujme. Ešte stále si pravdepodobne neujasnili, čo majú učebnice obsahovať. Socialistické školstvo bolo zbúrané až do základov a to nové sa ukrýva v domčeku na stračej nôžke. Minister je v domčeku a učitelia pred domčekom. Komunikujú ako ježibaba s Ivanuškom, ako v ruskej rozprávke, ktorú na Vianoce možno znovu uvidíme.

 

„Viete ako trojkár zvíťazí nad jednotkárom? Tak, že sa bude učiť to, čo sa jednotkár neučí.“ Tvrdí Robert T. Kiyosaki. Trojkári, na rozdiel od jednotkárov, už počas štúdia premýšľali a učili sa zarábať peniaze. Vedeli, že neskôr dokážu jednotkárov zaplatiť, aby pre nich pracovali. Platia im viac, ako by im zaplatil štát. Dvojkárom nezostáva nič iné, iba robiť pre štát za nižšiu mzdu, nie sú totiž takí dobrí ako jednotkári a trojkári.

 

Čínsky filozof Lao Tzu v piatom storočí pred n. l. povedal: „Ak dáš človeku rybu, nasýtiš ho na jeden deň, ak ho naučíš rybu loviť, nasýtiš ho na celý život.“ Dá sa to vysvetliť aj takto: trojkár dá jednotkárovi každý deň „rybu“, možno dve, aby ho nasýtil. Jednotkár nevie loviť, ale je dobrý teoretik. Za svoje teoretické poznatky dostane „ryby“.

 

Z našich škôl vychádzajú sami teoretici. Nie každý chce byť teoretikom. V škole sa „loviť ryby“ nenaučíš, lebo aj naši učitelia sú vo väčšine prípadov teoretici. Možno toto sa prejavuje na ich platoch. Teoretici, ktorí sa nedokážu uplatniť v praxi, ďalej rozvíjajú svoje teórie na vysokých školách, alebo nimi otravujú svoje okolie. Iniciatívu vo vzdelávaní začínajú preberať firmy, lebo „z grafov sa nenajeme“, povedal populárny politik Ján Ľupták.

 

HEDVIGA IMROVÁ

14. 12. 2015

 

 

oOo

 

 

PLATOVÝ OŠIAĽ PRED VOĽBAMI

 

Hrať sa s deťmi jeden deň, je zábava, ale hrať sa s nimi celý školský rok, je drina. Preto kladiem prácu učiteľov, pracovníkov centier voľného času, vychovávateliek i učiteľov základných umeleckých škôl na rovnakú úroveň. Všetky tieto profesie by mali mať rovnaké platy a vysokoškolské vzdelanie.

 

V každej profesii pracujú ľudia talentovaní aj menej talentovaní, učiteľov nevynímajúc. Ako sa môže učiteľka vyjadriť: „Dnes sme žiakov iba vychovávali.“ Akým spôsobom? Dajú sa deti udržať na uzde, ak do nich budete 5 hodín hustiť informácie o morálke a slušnom správaní? Výchova sa deje počas vyučovacieho procesu aj mimo neho. Nemôžte im povedať, že od ôsmej do dvanástej vás budeme vychovávať. Alebo im poviete, nech si robia, čo chcú, len nech sú ticho a neublížia si? Možno to deti dokážu a vy im na konci vyučovania poviete, že to zvládli a sú dobre vychované.

 

Keďže je všeobecne známe a potvrdzujú to aj rôzne prieskumy a štatistiky, že sa naše deti neučia pre prax, lebo tí, ktorí ich učia, majú ďaleko od reálneho života. Presvedčil ma o tom aj ich pohľad na priemernú mzdu. Neviem z čích platov sa vyrátava priemerná mzda v našom štáte, ale zamýšľajú sa nad ňou mnohí ľudia v rôznych profesiách, keďže sa k priemernému príjmu nie a nie dopracovať, ani tí s vysokou školou. Pozriem sa na to zdravým sedliackym rozumom. Šéf firmy má 4000 €, jeho dvaja zamestnanci po 400 €. Priemerný plat vo firme = 1600 €. Možno to takto funguje.

V každej profesii nájdete množstvo problémov. Buď sa ich snažia zamestnanci riešiť, ak na to majú dosah, alebo z firmy odídu do inej, alebo si (tí schopnejší) založia vlastnú firmu. Uvedomujú si totiž, že ak si nevybudujú svoj vlastný sen, niekto iný si ich najme, aby mu pomohli vybudovať ten jeho. Tak nejako to povedal Tony Gaskin.

 

Aký sen majú naši učitelia? Momentálne vybojovať si vyššie platy. Držia sa hesla: Kto má peniaze, má aj moc, aj autoritu, a aj úctu? Viem, že majú aj iné požiadavky, ale tie zanikajú v platovom ošiali. Aspoň tak to na prvý pohľad vyzerá. Aj medzi učiteľmi sú ľudia podpriemerní, priemerní i nadpriemerní, ako všade inde.

 

Vraj zdravotné sestry boli zmanipulované odbormi, ktoré sa (nielen odbory zdravotných sestier a nielen odbory všeobecne) poučili z Euripida: „Podpriemerní ľudia sú najvýrečnejší, keď rečnia z davu.“ Kto zmanipuloval učiteľov? Prekvapuje ma s akou razanciou vystupujú na verejnosti, k akým činom ich ženie túžba po peniazoch, že až znevažujú prácu tých, ktorí majú vyššie platy ako oni.

 

Už roky sa učitelia držia toho, čo dostanú na papieri. Nech im teda prikáže nejaká autorita, aby jasnejšie formulovali svoje problémy a diskutovali o nich nielen medzi sebou, ale aj s rodičmi a cez sociálne siete. … a dozvedia sa o sebe vecí, ktoré sa im nebudú páčiť.

 

HEDVIGA IMROVÁ

11. 12. 2015

 

 

oOo

 

 

EXPERIMENTY S DEŤMI

 

Toľko ľudí experimentuje s deťmi, prečo nie ja. Aspoň v myšlienkach. Jan Amos Komenský (1590 – 1680) – český humanistický spisovateľ, filozof, politik, reformátor pedagogiky, jazykovedec, prírodovedec, teológ a kňaz Jednoty bratskej – približne pred piatimi storočiami povedal: „Hľadajme spôsob, aby učitelia menej učili a žiaci viac pochopili.“ Táto myšlienka ma inšpirovala, aby som sa zamyslela nad tým, aké by to bolo, keby sme školský systém zmenili tak, aby naše deti získavali základné vzdelanie hravo a s ľahkosťou.

 

V mnohých krajinách sveta začínajú deti chodiť do základnej školy, keď dovŕšia vek 7 rokov. Prečo nie u nás? Základnú školu by ukončili vo veku 14 rokov a mali by za sebou druhé sedemročné obdobie.

 

Každú triedu by učil jeden učiteľ. Základné vzdelanie predsa musí (bez stresu a strachu) zvládnuť každý normálny človek – žiak aj učiteľ. Tým by sme vyriešili problém s „geniálnymi učiteľmi“, ktorých požiadavky na žiakov základných škôl sú niekedy také vysoké, že tie deti, ktorých daný predmet vôbec nezaujíma, naučia sa množstvo faktov naspamäť, aby zvládli písomku, prípadne ústnu skúšku a po nej všetko pustia z hlavy. Príde koniec školského roka a žiak je z daného predmetu totálne dutý. Pred prepadnutím ho zachránia iba známky z „bifľovačiek“. A tie stresy, ktoré prežíva pred a na každej hodine!

 

So žiakmi nebudú problémy, ak sa im vysvetli, že do ďalšieho ročníka postúpia iba vtedy, keď zvládnu predpísané učivo v danom ročníku. Na strednú školu sa dostanú iba vtedy, keď zvládnu predpísané učivo základnej školy. Ak sa nebudú učiť toľko nepotrebných vecí, ako sa učia, pochopia, čo sa od nich žiada a vo vlastnom záujme všetko hravo zvládnu. Zostane im čas aj na šport.

 

Žiaci sa sami musia rozhodnúť, čo je pre nich dôležitejšie, študovať do hĺbky jeden predmet už na základnej škole, alebo ísť do šírky, aby zvládli základné informácie zo všetkých predmetov. Potrebujú predsa objaviť, čo ich zaujíma, čo by neskôr chceli študovať. Nemôžeme predsa od každého žiaka základnej školy žiadať, aby exceloval v každom predmete. Väčšina pedagógov často zabúda aj na to, že je to iba základná škola, že dieťa je hravé a nemôžu ho vyšťaviť do poslednej kvapôčky, lebo na strednej škole bude z neho len taká sušienka bez života, nemajúca záujem o nič.

 

Nuž a to najdôležitejšie nakoniec. Deti potrebujeme naučiť, ako získané informácie správne zatriediť, aby ich dokázali vytiahnuť z tej správnej priehradky vo svojej pamäti vždy, keď ich budú potrebovať. Všelijako ich poprepletať, doplniť chýbajúce fakty z internetu alebo kníh a nakoniec dospieť k vlastnému záveru, ktorý možno konfrontovať so spolužiakmi, priateľmi, učiteľmi i rodičmi.

 

Verím, že by to naši súčasní učitelia na základných školách zvládli. Možno by zvládli aj požiadavku, aby sa mimoriadne nadané, mentálne postihnuté, telesne postihnuté a priemerné deti učili spolu. Tak to vraj funguje vo vyspelých štátoch Európskej únie. Kto vie, či to u nás nesúvisí aj s finančným ohodnotením. Viete ako sa hovorí: aká práca, taká pláca. Isteže to platí aj naopak: aká pláca, taká práca. Ktovie, ktorú verziu uprednostňujú naši učitelia a ktorú ich chlebodarcovia.

 

Hedviga Imrová

08.12.2015