Hlupákov nájdeme v každom veku

(25. máj 2018)

   Hovorí sa, že existujú múdri aj hlúpi mladí ľudia, ale tiež múdri aj hlúpi starí ľudia. S tým nič nenarobíme. Povoľme uzdu svojej fantázie a dajme hlupákov oboch generácií dokopy, čo z toho vzíde? ...

   V roku 2017 som sa stretla so svojimi spolužiakmi zo strednej školy.  Pred päťdesiatimi rokmi (v júni 1967) sme zmaturovali – zložili skúšku dospelosti a načali sme ďalšiu kapitolu života – ekonomicky aktívneho života.

   Narodili sme sa v rokoch 1948 - 1949. Už v predškolskom veku nás naučili vyslovovať meno prvého robotníckeho prezidenta Klementa Gottwalda. Potom prišiel Antonín Zápotocký, Antonín Novotný, Ludvik Svoboda a Gustáv Husák. Bola to éra socializmu, v ktorej sme prežili štyridsať rokov svojho života.

   Vzdelávali sme sa v socialistickej škole, naše záujmy rozvíjala a žiť v kolektíve nás učila pionierska organizácia a zväz mládeže. Malé i veľké spoločné dobrodružstvá ovplyvňovali naše životy. Všetci sme pracovali.  Nikomu ani nenapadlo, že sa dá žiť aj bez práce.

   Všeličo prišlo. Spomeniem aspoň šesťdesiate roky. Chceli sme socializmus s ľudskou tvárou, ale stopli nám ho. Každý sa s tým vyrovnával na svojej úrovni, tak ako sa každý, na svojej úrovni, vyrovnával aj s udalosťami v roku a po roku 1989.

   Na oslave maturitnej päťdesiatky som pochopila, čo znamená slovo dôchodca – penzista. Zrazu už pre nás nebola dôležitá naša pracovná kariéra, ale iba to, aby sme dôstojne a v zdraví dožili svoj život. Aj taká otázka padla: Koľkí neprídu na ďalšie stretnutie, koľkým odnesieme kvet na cintorín?

   Naučili nás, ako sa dá vyžiť z „troch grošov“. Rodičom sme groš vrátili. Už ich niet. Kedysi dávno nám ho požičali, aby nás vychovali a pripravili na život. Boli sme generácia, s ktorou prišla zmena systému (1948).  Naši kapitalistickí rodičia to mali ťažké. Drvivá väčšina to zobrala pragmaticky. Štátna škola sa postarala o to, aby sme sa stali budovateľmi rozvíjajúcej sa socialistickej spoločnosti.

   Ak to zovšeobecním, mojej generácii sa začali rodiť deti v sedemdesiatych rokoch. Bolo ich neúrekom, lebo štát vytvoril podmienky. Bolo to za čias, keď nám prezidentovali Ludvík Svoboda (1968 – 1975) a Gustáv Husák (1975 – 1989). Táto generácia nám dnes vracia groš, ktorý sme jej požičali.

   Svoj groš dostali aj deti narodené v roku 1989. Dnes sú tridsiatnikmi. Priority sa zmenili, no stále bude platiť, že jeden groš treba vrátiť rodičom, druhý je na vlastné živobytie a tretí treba požičať deťom. Ktovie ako to zvládnu.

   Ak bude detí ako šafranu, nastane problém. Deti sú ich dôchodková budúcnosť. Nuž a ich rodičia – budúci penzisti, sa na vrátený groš tiež spoliehajú.

   A teraz budem sprostá. Práve od tejto porevolučnej generácie sa mi ako dôchodkyni ušlo najviac urážok. Najradšej by mojich rovesníkov zošrotovali. Na dôchodok mi predsa prispela generácia zo sedemdesiatych rokov minulého storočia – deti mojej generácie.

Hovorí sa, že ak Boh dá, aj z motyky vystrelíš. Na  našej politickej scéne máme dosť takých, ktorí sa pokúšajú strieľať z motyky. Žiaľ, majú aj stúpencov. Radšej by sa mali „chytiť motyky“, lebo „budú žať, čo zasiali“.