Jedovaté pľuvance Milana Kňažka

(18. marec 2018)

   Rozdávali sa ceny pre osobností televíznej obrazovky – OTO. Do Siene slávy poslali Milana Kňažka. Očakávala som peknú ďakovnú reč, možno aj  nejakú slzičku dojatia. Nestalo sa tak. OTO bol pre oceneného umelca v danom momente druhoradý.

   Bol hercom, ktorý v období socializmu dostal množstvo príležitostí a ukázal svoj talent. Komunisti mu udelili titul Zaslúžilý umelec. Neverím, že vtedy neoslavoval. Dôstojne a s rešpektom. Socialistické ocenenie herec vrátil a stal sa z neho revolucionár.

   V chladnom novembri 1989 s budajkou na hlave menil dejiny podľa predpísaného scenára. Keď bola „sloboda“ „vybojovaná“, stal sa z neho poslanec federálneho zhromaždenia a radca Václava Havla.

   Strany menil podľa situácie – VPN, HZDS, Demokratická únia, SDKÚ. Vybrali ho za ministra medzinárodných vzťahov, neskôr ministra zahraničných vecí a ministra kultúry. Chcel byť prezidentom, ba aj primátorom Bratislavy, ale nejako mu to nevyšlo.

   Má 72 rokov a z jeho predošlých funkcií vyplýva, že by mal byť dobrým diplomatom, jednoducho zrelým človek s bohatými umeleckými i politickými skúsenosťami.

   A čo sa z neho vykľulo? Arogantný človek, ktorý prišiel rovno z ulice a začal rečniť ako z tribúny na námestí. Jedovaté sliny mu všeličo priniesli na jazyk. Ostala som na pochybách, či ho už posielajú do hereckého neba, lebo už nemá nijakú perspektívu a nevie čo so sebou, či do hereckého pekla.

   Škoda, že vskutku príjemnú atmosféru celého ceremoniálu narušili dvaja ľudia s neprimeraným správaním: Milan Kňažko a Milan Markovič. Sviatočným róbam a príjemnej atmosfére arogancia a jedovaté reči jednoducho nesvedčia.

18. marec 2018