KEĎ SA JAZYK ZAUZLÍ, V HLUKU SA TO STRATÍ

Slovenský rozhlas počúvam stále menej. Nonstop z neho vychádza toľko hluku, že si ani nevydýchnem. Namiesto ľubozvučnej slovenčiny znie iba rýchly hovor so zlou artikuláciou, podfarbovaný hlasnou hudbou. Vraj preto, lebo nám chcú veľa povedať, preto sa im občas jazyk zauzlí. Hudba, ktorá znie z pozadia, mnohých poslucháčov ruší (spýtala som sa na to viacerých ľudí), moderátorom sa asi páči. Zakrýva ich chyby. Alebo, žeby tam znela z úplne iného dôvodu?

Veľa hovoriť a veľa povedať, nie je to isté, povedal ktosi múdry. Veľa hovoríme vtedy, keď sa nepripravíme, vtedy tárame a tárame, čo nám slina na jazyk prinesie. J. W. Goethe svojmu priateľovi medzi iným napísal: „Preto Ti píšem taký dlhý list, lebo nemám čas.“ Slovenský rozhlas nám servíruje toľko táranín! Rozhlasoví moderátori asi tiež nemajú čas, aby sa pripravili. Nestačí byť iba výrečný, treba aj niečo povedať.

V diskusných reláciách sa tešíte na hostí a namiesto toho počúvate názory a postoje moderátora, ktorý čím viac urážok vychrlí na adresu svojich hostí, tým sa pokladá za úspešnejšieho. Myslí si: „Ale som im dal!“ – toto je meradlo jeho kvality. Pre koho ešte okrem neho? Pre pána riaditeľa RTVS? Myslím si, že on Slovenský rozhlas nepočúva. Ako by ináč dopustil, čo sa v ňom deje!?

V Slovenskom rozhlase by som rada počúvala pesničky slovenských autorov a interpretov. Cudzia hudba mi tiež nie je cudzia, len by som chcela počuť aj to, čo si vyspevujú Česi Poliaci, Ukrajinci, Maďari, Rakúšania, … Už som sa tej angličtiny prejedla. Možno aj zásluhou tých, ktorí vyberajú hudbu. A možno jej iba nerozumiem.

Samozrejme, že neodsudzujem všetko. Rada počúvam jazykovú poradňu, aj tých, ktorí predpovedajú počasie, len keby ich neprehlušovali hudbou. Najprv som si chcela vyladiť rádio, ale neskôr som pochopila, že je to zámer. Najnovšie sa niekto hudobne vyšantil aj na Robovi Rothovi, ktorý sa nám prihovára spôsobom, ako keby sme všetci boli hlupáci. Hudobný „podfarbovač“ si to vyskúšal aj v nočných správach, ale z nejakého dôvodu v tom nepokračoval.

Najviac ma prekvapilo, keď si pozvali hosťa do nočného vysielania, s ktorým hovorili o slovenskej ľudovej hudbe. V prestávkach znelo všetko možné, len nie slovenská ľudová hudba. Keď im nejaká staršia pani zavolala a slušne sa dožadovala slovenských pesničiek, odstavili ju poznámkou, že vraj nech si preladí na inú stanicu.

Jedna mladá redaktorka z nemenovanej televízie si priniesli kladivko a klinček, aby nám názorne ukázala, že sa jej (alebo niekomu inému) v reportáži podarilo udrieť klinec po hlavičke. Čo ak aj v rozhlase budú kladivom búchať po hlavičkách klinčekov? To bude hluku! Ale ako zametú špinu pod koberec? Aj takúto názornú ukážku som už v televíznej reportáži videla.

HEDVIGA IMROVÁ

uverejnené na mojom blogu v denníku PRAVDA  08. 01. 2015