Kedy sa nôž vo vrecku otvára?

(1. apríl 2018)

   Obľúbený výraz môjho bývalého kolegu zo začiatku sedemdesiatych rokov. Jemu sa nôž vo vrecku otváral vždy, keď počul slovo komunista. Iste chápete, že neprešiel „čistiacou komisiou“, ktorú tvorili komunisti. Prišiel o prácu učiteľa.

   Chcete vedieť, aký bol? Jedného dňa som si všimla, že sa vyparádil. Sviatočne vystrojený šíril okolo seba sviatočnú atmosféru. Tá sa nalepila na každého v jeho blízkosti. Nechápala som, čo sa deje. V učiteľskom kolektíve som bola nová. Starší kolega mi vysvetlil: „Viete, on má dnes narodeniny.“ Pochopila som. Bol to jeho spôsob oslavy. Nikomu ho nevnucoval. Nevyžadoval si pozornosť, darčeky, ani sa neuzatváral do seba, jednoducho bol. Vychutnával si svoj sviatočný deň. Aj keď v ten deň pracoval – učil, nijako to nepokazilo jeho narodeniny. Dokonca aj jeho žiaci sa v ten deň správali ináč – boli pozornejší, poslušnejší, len aby svojmu učiteľovi nepokazili sviatok.

   Teraz príbeh zo začiatku deväťdesiatych rokov. Aj tu mám ľudský príbeh s nožom otvoreným vo vrecku. Keď došlo k zmene systému, môj kamarát mi povedal: „Čo teraz budem robiť? Tvrdo som si budoval život, dosť som toho dosiahol, aj do strany som vstúpil kvôli kariére a teraz, čo mám robiť? V štyridsiatke mám začínať odznova? Nielen komunistom sa nôž vo vrecku otvára, keď sa ozvem a vidia, ako som sa zmenil.“ Viete, čo urobil? Vystúpil z komunistickej strany, odsťahoval sa z východu do Bratislavy, zmenil svoj život. Jednoducho sa prispôsobil dobe. Začal si budovať novú kariéru, ale ako viem, už toho veľa nedosiahol, zostal priemerným človekom.

   A poďme do súčasnosti. Mám 69 rokov a až teraz som pochopila, čo znamená, keď niekto povie, že sa mu nôž vo vrecku otvára. Pozeráte sa na davy v uliciach. Raz sú všetci Čárli, potom Kuciak a inokedy možno budú Skripaľ. Označia sa odznakom, aby každému dali najavo, kto sú. Nechcú byť sami sebou, lebo je to ťažké. Byť anonymom a prejaviť sa po svojom, taká je dnes móda. Nezaujíma ich pravda. Sú plní bôľu, nenávisti, tak sa idú odreagovať na ulicu. A mne sa nôž vo vrecku otvára.

   Aj toto k tomu otvorenému nožu vo vrecku patrí:

   Francúzsky časopis, ktorého redaktori zosmiešnili Boha – Alaha, pápeža i anglickú kráľovnú. Ja nechcem byť ako oni. Tu niet, čo riešiť, dostali, čo si zaslúžili. Oko za oko, zub za zub. Snáď nikto neverí v nebo a v peklo? Toto si vytvárame počas svojho života. Treba hľadať príčinu takého konania.

   A čo novinár Kuciak, ktorý prišiel o život. Do jeho smrti som o ňom nepočula. Všetko okolo jeho osoby je zahmlené. Niekto povedal, že lož je najpresvedčivejšia vtedy, ak sa k nej primieša trochu pravdy. Počkajme si na výsledky vyšetrovania a potom robme závery.

   A nakoniec je tu dvojitý agent Skripaľ.  Aj jeho život je plný tajomstiev. Kto akými zbraňami bojuje, takými umiera. Stal sa obeťou svojho povolania. Netvrdím, že to netreba vyšetriť, ale mňa sa to zatiaľ netýka, lebo zatiaľ je to číra propaganda. Po nej prídu ďalšie.

   A kedy je to vážne a týka sa to aj mňa? Keď vo Francúzsku vo vlastnom dome zavraždia dôchodkyňu z rasových dôvodov. Francúzsko je v tej istej únii, ako sme my. Keď v USA mladý človek postrieľa svojich spolužiakov, lebo Amerika má veľký dosah na myslenie mnohých Slovákov.  Keď na Slovensku zomrie robotník na stavbe, lebo neboli dodržané bezpečnostné predpisy. Sirôt je mi ľúto, lebo tie za nič nemôžu.Toto sú signály, že niečo nie je v poriadku.

   Nakoniec sa vrátim k mojej kamarátke – učiteľke dôchodkyni. Povedala mi: „Vieš, roky sledujem životy mojich bývalých žiakov. Spomínam si na ich detstvo, čo z nich vyrástlo, ako nakladajú so svojimi životmi. A všetko sa im vracia, aj dobro, aj zlo, ktoré spôsobili, aj keď boli iba deťmi.“

   Jednoducho povedané, každý má taký život, aký si zaslúži. Konečne sa treba spamätať a neviniť z vlastného zbabraného života iných.