Ľudia s istým stupňom debility, šedý priemer a elita národa

(14. apríl 2016)

   Chcete vedieť, ako vyzerá vyučovacia hodina v triede, kde sa učia normálne zdravé deti s deťmi s istým stupňom debility? Pôvodne som tento článok napísala pre Bardejovské novosti, aj ho uverejnili (08.01.2008). Trochu som ho skrátila, doplnila úvod a záver, ale obsahu to neuškodilo.

   Na základnej škole sú deti rôznych kategórií. Od mimoriadne nadaných až po deti, ktorým odborník priradil istý stupeň debility. Okrem normálnych učebných plánov si musia učitelia vypracovať aj „plány na mieru“, podľa odporúčaní psychológov. Písomnosti zvládnete, ale ako ich dostať do praxe?

   V triede máte dvadsaťpäť až tridsať žiakov a musíte byť geniálnym pedagógom, aby ste zvládli všetko, čo sa od vás žiada. Nakoniec ten tlak nevydržíte a musíte sa rozhodnúť, komu budete venovať viac času. Buď to budú dvaja, traja, štyria, niekedy aj viacerí žiaci, ktorí si vyžadujú osobitnú starostlivosť, alebo ostatným, vyše dvadsiatim žiakom, ktorí sú z tejto malej skupinky nešťastní. Mnohokrát sa neovládnu a vyslovia slová, ktoré možno neskôr oľutujú.

   Deti, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť, dokážu samostatne pracovať len niekoľko minút a neustále si žiadajú vašu pozornosť. Ak im ju nevenujete, začnú sa nudiť. Pospevujú si. Lietadielko nahradí pero, ktoré samozrejme vydáva zvuky a ruší ostatných žiakov. Potom príde únava, nuž si zdriemnu. Keď sa uprostred vyučovacej hodiny ohlási hlad, nijaký problém. Upozorníte ich? Nechápu, čo od nich chcete. Žiada si to dlhšie vysvetľovanie.

   Deti, ktoré sa chcú učiť, nervózne čakajú, alebo sa iným spôsobom zabávajú, samozrejme na účet spomínaných žiakov. Učiteľ musí byť naozajstným diplomatom, aby situáciu zvládol a nikoho neurazil, nikomu neublížil. Dlho si budem pamätať výraz tváre jednej talentovanej žiačky, ktorá mi povedala: „Pani učiteľka, nechajte ich, teraz sú aspoň ticho, poďme sa učiť, kým zase nezačnú vystrájať.“

   Zrátajte si, koľko času treba venovať takým žiakom z vyhradených 45 minút. Ostatné deti treba vyskúšať, vysvetliť im nové učivo, overiť si, či ho pochopili, napísať poznámky, ktoré sú nutnosťou, lebo je nedostatok učebníc.

   A viete, ako je ťažko deťom vysvetliť, že aj keď mentálne postihnutý žiak nezvládol učivo, postupuje do vyššieho ročníka? Pravidlá sú také zložité, že ich tu radšej nebudem rozoberať.

   Učila som aj v sedemdesiatych rokoch minulého storočia (asi 7 rokov) Vtedy bol na všetky normálne a zdravé deti rovnaký meter. Ak niektoré z detí potrebovalo špeciálnu výchovu, staral sa o neho špecialista v špeciálnej škole. Ostatné deti chodili na základnú školu. Keď nezvládli učivo, opakovali ročník.

   Vyskytli sa normálne deti, ktoré mali problémy s učením, ale učiteľ a rodič vedeli, že ich dieťa treba pripraviť tak, aby sa vyučilo remeslu, lebo je zručné. Ďalší žiak sa vynikajúco učil, ale bol nemehlo, preto pokračoval v štúdiu na takej škole, kde boli dôležitejšie vedomostí. U niektorých žiakov sa stretlo jedno i druhé v kladnom alebo zápornom slova zmysle. Učiteľ a rodič všetko zvládli aj bez rad celého štábu odborníkov a bez veľkých „papierovačiek“. Dôverovali si, lebo obaja chceli riešenie, ktoré by prospelo hlavne dieťaťu.

   Doba sa zmenila a vývoj ide dopredu. Som rada, že prvých sedem rokov a posledných sedem rokov vo svojej pracovnej kariére som učila. Sú to neoceniteľné skúsenosti. Môžem porovnávať. Medzi týmito dvoma obdobiami som robila rôzne iné povolania, preto som si zachovala istý nadhľad.

   Niečomu predsa len nerozumiem. Prečo sú deti rozdelené práve takto:

• deti s istým stupňom debility a deti, ktoré nemali šťastie na „talentovaných“ rodičov sú zaradené do štátnych základných škôl
• mimoriadne nadané deti v školách pre nadané deti
• elitné deti v elitných osemročných gymnáziách
• nuž a samozrejme nemôžeme byť ani bez súkromných škôl a cirkevných škôl, kde tiež treba splniť nejaké podmienky.

   Možno je to tým, že šikovnejší rodičia urobia všetko preto, aby ich deti nechodili do školy s tou "zberbou".

   Často myslím na slová Jána Smreka a úplne s ním súhlasím: „Zavše mávam pocit, o čo viac vedy v školách, o to menej jej je v hlavách tých, čo školu opúšťajú.“ Nuž a čia je to chyba?