Môj otec bol futbalista

Môj otec bol aktívny športovec od nepamätí. Gymnastika, stolný tenis, atletika, ale aj karate.  Dnes chcem písať o futbale. Začneme tam, kde existujú prvé dokumenty viažuce sa k jeho futbalovým aktivitám.

V denníku Slovenská sloboda sa v roku 1942 objavil inzerát. Hľadali zmluvného kancelárskeho pomocníka pre Obvodný notársky úrad v Marhani.  Žiadostí prišlo dosť a vtedajší notár pán Makovický si mal z čoho vyberať. Tri listy, reakcie na inzerát,  sa nachádzajú medzi archívnymi materiálmi môjho otca. Budem z nich citovať a vy pochopíte, akú podmienku (okrem odbornej) museli splniť uchádzači o toto miesto. V citovaných textoch sú gramatické chyby, chcem, aby citácia bola presná:

„Podmienky, ktoré kladiete súhlasia, až na toho futbalistu. Keď to bude zapotreby, tak budem hrávať aj futbal. Pestujem tiež lyžovanie, bruslenie, volejbal a viac iných.“

„Som športovcom, atlétom a futbal je moje najmilšie remeslo.“

„Som futbalista ...“

Pán Makovický si vybral môjho otca. V legitimácii Penzijného ústavu pre súkromných úradníkov v Bratislave má zaznamenaný termín nástupu do zamestnania 15. jún 1942. Vtedy otec začínal nielen ako pomocná kancelárska sila, ale aj ako futbalový reprezentant Marhane. Predtým hrával futbal za Giraltovce. 

V januári 1945 sa priženil do Koprivnice. V máji sa skončila II. svetová vojna. V októbri 1946 nastúpil na základnú vojenskú službu a presne o dva roky sa z nej vrátil. Pán Makovický sa odsťahoval do Bratislavy a ako mi povedali pamätníci z Giraltoviec,  po jeho odchode začal futbal v Marhani upadať.

Písal sa rok 1948. Po rozhovore s viacerými staršími futbalovými fanúšikmi a na základe niektorých archívnych materiálov sme sa zhodli v názore, že práve v tomto roku sa začal formovať aj futbalový oddiel v Koprivnici. Otec v tejto súvislosti veľmi často spomínal pána učiteľa Sokáča, ktorý bol našim rodinným priateľom a zanieteným futbalistom.

Na fotografii z tých čias je futbalová jedenástka, ktorú tvorili šiesti Koprivničania: Tomáš Harhovský, Tomáš Holova, František Imre, Ladislav Kuchárik, Rudolf Palko (brankár) a Ondrej Vojtek. Ďalší, akoby Koprivničania, boli traja naši učitelia: Štefan Dorko, Ján Ličák a Ján Sokáč. Keďže hráčov bolo malo, pomohol Ondrej Kuchárik z Buclovan a Pavol Palenčár z Demjaty. Neskôr prišli aj ďalší.

Týmto článkom s neúplnými informáciami som možno spôsobila, že začnú premýšľať aj ďalší pamätníci. Som ochotná si ich vypočuť a doplniť chýbajúce fakty. Možno sa u nich doma nájdu aj zaujímavé fotografie. Takto, spoločnými silami, by sme mohli zdokumentovať históriu koprivnického futbalu, kým sa ešte zdokumentovať dá.

O svojom pripravovanom článku som hovorila s niektorými Giraltovčanmi a tí si spomenuli na nezabudnuteľné zápasy medzi Marhaňou a Giraltovcami, aj na to, akú úlohu v nich zohrával môj otec.

Jedno náhodné stretnutie ma posunulo trochu ďalej.  Zrazu som videla archívne dokumenty môjho otca trochu inak.  Ondrej Šesták, ktorý prežil detstvo v Koprivnici a neskôr sa odsťahoval do Vranova nad Topľou,  sa nad tým zamyslel. Spomenul si na niekoľko futbalových zážitkov z tých čias. Futbalové začiatky v Koprivnici spájal s mojím otcom. „Zo začiatku Koprivničania hrávali futbal za Marhaň a neskôr, mohlo to byť v roku 1948, už mala Koprivnica vlastný futbalový oddiel.“ povedal mi Ondrej. Zaujímavé sú Ondrejove spomienky na spôsob dopravy na futbalové zápasy. Najprv to boli vozy ťahané konskými záprahmi a neskôr, keď si môj otec kúpil auto, chodili na jeho aute. Samozrejme, že museli otočiť aj niekoľkokrát.

Na sklonku sedemdesiatych rokov som v Bratislave navštívila pána Makovického. Spomínal na futbalistov zo svojho notárskeho pôsobiska  a mňa to vtedy až tak veľmi nezaujímalo, čo dnes samozrejme ľutujem. Viem len, že po odchode z Marhane pracoval na Slovenskom zväze telesnej výchovy a športu v Bratislave. Žiaľ, už nežije a svoje spomienky si odniesol so sebou. Myslím si, že pre futbalistov z Marhane, by malo byť toto meno symbolom.