Najprv sme dupotali so ZSSR a teraz dupoceme s USA

(18. apríl 2016)

   Človek si žije svoj život a všetko, čo sa okolo neho deje, sa v ňom usádza. Je to živé a občas sa pohne, lebo niekto vyvolá spomienku, alebo položí nečakanú otázku. „Maš jediný kvet, komu by si ho položila  na hrob – Alexandrovi Dubčekovi, Gustávovi Husákovi alebo Václavovi Havlovi?“ spýtala sa ma kamarátka.

   Poviete si, že taká nezmyselná otázka, ale stojí za to, aby sa človek nad ňou zamyslel. Jeden sa stal symbolom Pražskej jari a druhý normalizátorom. Tretí  zmenil politický systém. Kto z nich zohral dôležitejšiu úlohu v dejinách Čechoslovákov? Kto z nich bol najsilnejšou osobnosťou?

   Pražská jar bola príjemným osviežením v našich dejinách. Neprišla s ňou žiadna jarná únava. Práve naopak. Všetci sme mali dostatok síl a budúcnosť sme videli v tých najkrajších farbách. Spájali sme ju a dodnes ju spájame s Alexandrom Dubčekom. Tak sme mu verili! Vôbec sme si neuvedomovali, že jar prišla predčasne.

   Po nej prišlo obdobie normalizácie a toto dodnes spájame s druhou osobnosťou – Slovákom, ktorý sa stal aj československým prezidentom. Kto vie, ak by nebolo normalizátora Gustáva Husáka, ktorý silou svojej osobnosti upokojil situáciu, lebo vedel, že čas na zmenu ešte nedozrel.

   Slabšie povahy sa rozpŕchli do sveta, kým sa ešte dalo, tí silnejší zostali doma, aby seba a krajinu udržali pri živote. Čo by bolo, keby sme všetci poutekali? Majdanu (voľné priestranstvo – námestie – ukrajinské slovo arabského pôvodu) bolo dosť, prečo sme sa teda nevybúrili do sýtosti? Všimli ste si? Ukrajinské slovo arabského pôvodu. Aké symbolické!

   Potom prišiel rok 1989 a Gustáv Husák usúdil, že dozrel čas na zmenu. Odstúpil a odovzdal štafetu Václavovi Havlovi. Pokojne. Stretávali sme sa na majdanoch v našich mestách a mestečkách, aby sme sa tešili z novej budúcnosti, ktorá nám prinesie slobodu.

   Možno sa organizátori tejto zmeny báli novej jari, preto si radšej zvolili november. Studený mesiac, studené námestia,  ktoré zohrievali srdcia jasajúcich ľudí. Vtedy v nich nebola nenávisť a zloba, bola v nich nežnosť a zamat. Organizátori sa možno báli, aby to znovu nedopadlo tak, ako v roku 1968. Symbolika sa zachovala – 68 sa zmenila na 89. Stačilo číslo 68 postaviť na nohy, alebo na hlavu?

   Gustávovi Husákovi patrí vďaka, že spoločnosť znormalizoval a Václavovi Havlovi patrí vďaka za nežné srdiečko a za to, že pravda a láska zvíťazili nad lžou a nenávisťou. Aký paradox!  Václav Havel  bol chvíľu aj prezidentom Československej socialistickej republiky.

   Určite poznáte tento vtip: Myš a slon idú po moste. Po chvíli myš povie: „Ale dupoceme.“ A tak je to aj s nami – najprv sme dupotali so ZSSR a teraz dupoceme s USA. Najdôležitejšie zo všetkého je, že naše zmeny organizovali ľudia, ktorí nedopustili krviprelievanie a my žijeme v relatívne pokojnej krajine.

18. apríl 2016