Napísané k výročiu nežnej v roku 2009

(17. november 2016)

   Nedávno som sa pozastavila nad výrokom jedného televízneho moderátora, že mladí ľudia po skončení vysokej školy musia robiť podradnú prácu. Ja by som  povedala, že musia robiť prácu, na ktorú nemajú kvalifikáciu. Videla som na stavbe „asistentov“ murárov  s vysokoškolským vzdelaním a nestáli za veľa. Takým, čo ledva skončili učňovku, šla práca od ruky.

   Samozrejme, že nesúhlasím s tým, aby inžinieri a magistri robili prácu robotníkov, ale niekde treba začať. Niektoré firmy príjmu do práce vysokoškolsky vzdelaného človeka len pod podmienkou, že chvíľu bude robiť aj pri pase (aspoň jeden deň), potom niečo iné, až neskôr sa dostane na miesto, o ktoré sa uchádza.

   Po novembri 1989 sa jedna moja kamarátka rozhodla, že od základu zmení svoj život. Začne podnikať. Niekoľko mesiacov  (päť dní v týždni, lebo v sobotu a v nedeľu sa venovala svojej rodine) chodila do Viedne upratovať. Našla si niekoľko zámožných rodín, ktorým upratala rodinné domy tak, že s ňou boli nadmieru spokojní. Netušili, že ich upratovačkou je vzdelaná žena s titulom pred aj za menom, ktorá sa rozhodla začať od nuly. Možno aj preto, aby jej nevyčítali komunistickú minulosť. Na uskutočnenie svojho sna si však aj tak musela zobrať úver. Kúpila si schátranú budovu a pustila sa do práce. Po čase sa stala hrdou majiteľkou penziónu so zahraničnou klientelou.

   Päťnásobný majster Európy v kulturistike Adam Cibuľa pre denník Pravda povedal: „Kopal som kanály a nehanbím sa za to. Zarobil som si poctivou robotou. Hanbiť sa má ten, kto kradne.“ Aj kanály treba vedieť kopať, aj schody zametať. Predstavte si, že som videla zametať schody zdola nahor. Pozametá schodík, vloží smetí do vreca a posunie sa o stupienok vyššie. Hádam stovku schodov do konca pracovnej doby zvládne. Postojí, podume, porozpráva sa s okoloidúcimi a čas letí. Nielen v Giraltovciach, všade sú takí aj onakí.

   Mali sme v dedine kováča – skutočného majstra. Zverili ste mu do rúk motyku a kopala jedna radosť. A predsa sa našiel človek, ktorý mu vyčítal, že za trochu roboty žiada veľa peňazí. Na to mal jednoduchú odpoveď: „Ti neplaciš robotu, ty placiš majstra.“

   Albert Einstein povedal: „Práca, ktorá nič nestojí, nemá nijakú hodnotu.“ S tým treba súhlasiť. Nie tak dávno som sa presvedčila, že sa to dá aj prekrútiť. V niektorých prípadoch tiež platí: Práca, ktorá niečo stojí, nemá nijakú hodnotu.

   Potrebovala som majstra odborníka. Zaplatila som, hoci žiadal viac, ako sme sa pôvodne dohodli. Bola som zhrozená, keď pred odchodom z cintorína poznamenal: „Keď sa o to nikto neoprie, tak nespadne.“ Náhrobný kameň upevnil provizórne, čo na prvý pohľad nebolo vidieť.  Tí, čo opravovali jeho „majstrovské dielo“, neverili vlastným očiam. Vizitku s menom a telefónnym číslom som hodila do koša. Už ju nebudem potrebovať.

   Stretla som niekoľkých ľudí so stredoškolským vzdelaním, ktorí dlhoročnou praxou a dôkladným štúdiom zákonov i rôznej odbornej literatúry, stali sa nenahraditeľnými. Pár rokov pred dôchodkom museli uvoľniť miesto čerstvým absolventom vysokej školy. A ty, obyčajný človiečik, tráp sa spolu s nimi. Chýba tu príklad zo života? Bez toho, aby si to úradná osoba overila, presviedča vás, že vaše dieťa nemá nárok na štipendium. Znovu si preštudujete príslušné zákony a zistite, že nemá pravdu. Počkáte na verdikt školy a ten vám potvrdí, že sa bardejovská úradníčka mýlila.

   Na záver ešte niekoľko podnetov na premýšľanie, keď už žijeme v znamení 20. výročia Nežnej revolúcie.

   Toto som si vypočula v električke na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia: „Kedy sa váš úrad sťahuje do novej budovy?“ „Nesťahuje sa. Zabudli na nás. Namiesto osem, postavili len sedem poschodí.“ Potrebuje to komentár? Starí socialistickí majstri vedia, prečo sa dovezený materiál na stavbu scvrkol.

A súčasnosť? Tu je rozhovor z autobusu. „Co teraz robice v Bratislave, nebula bi tam robota i pre mne?“ „Teraz vitarhujeme druti i s trupkami zo sceni v jednej novej bitovke. Firma, co v nej robila elektriku, to zbabrala.“  Chcete aj iný príklad? „Znaš co mi porobili tote mojo majstrove? Osadzili mi oblak tak, že še otvira zvonka.“

   Niekedy mám pocit, že pri rekonštrukcii Slovenska sme si tiež osadili okná tak, že sa otvárajú zvonku, schody zametáme odspodu hore a kadiaľ vedú drôtiky od voliča k poslancovi, kedy a kde dôjde ku skratu, ťažko povedať. Niekto svieti a niekto žije v tme.

POZNÁMKA:

  Napísala som to pre Bardejovské novostí 17. novembra 2009. Na príspevku som zmenila iba titulok, text som neupravovala.