Nikdy som nebol komunistom, ale keby som ním bol, ...

(11. január 2016)

   Stará babka z našej dediny, ešte za socializmu, bola navštíviť svoje dcéry v USA. Keď sa vrátila, spýtala som sa jej, ako sa jej v Amerike páčilo. Odpovedala mi jedinou vetou: „I tam treba bandurki kopac.“ Keď som ju prosila, aby mi porozprávala aj niečo zaujímavé, čo tam zažila, dostala som stručnú odpoveď: „Už znaš šicko a vecej ci znac netreba!“

   Každý deň sa pozerám na jej opustený dom. Pomaly chátra. Kvety v záhradke zasadila tak dômyselne, že niektoré kvitnú dodnes. A biely domček s bielym plotom mi každý deň pripomína jej slová: „Ta preco bi lem americki prezident mal bivac v bilim dome?“ Múdre a výstižné slová. Hlavne vtedy, keď slovu biely prisúdite aj iný význam – jasný, čistý, čestný, spravodlivý, … Až po rokoch som do dôsledkov pochopila význam, nielen týchto jej slov.

   Ak by som sa mala držať toho, čo o politickom systéme, v ktorom som prežila väčšiu časť svojho života, hovoria niektoré dnešné „mláďatá“, musela by som skonštatovať, že môj život nestál za nič. Samozrejme, že to nie je pravda! Moja (iná) susedka, ktorá už tiež nežije, by im povedala: „Kurčata uča kuru, jak ma žic.“ A keď niekto táral do vetra, zvykla poznamenať: „Z gambi sebe ric robi.“

   Miroslav Válek v básnickej zbierke Slovo (Smena 1979) napísal: „Nadovšetko miluj rodný jazyk, svoju reč. Je zamat a je meč. Nehodný dotyk nech ju nepokazí. So slovami hovor, iba keď ste sami. Vyberaj ich ako drahokamy…“ Básnická zbierka sa začína venovaním: „Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom.“ Neviem, prečo to tam napísal. Hovorilo sa o tom všeličo.

   Ostatne, o komunistoch sa toho nahovorilo! Možno vás bude zaujímať, ako sa o komunistoch a ich politickom systéme vyjadril Albert Einstein v knihe „To nejlepší z Einsteina“ (Nakladatelství PRAGMA, Praha 1996). Uvediem dve myšlienky:

• „Nikdy som nebol komunistom, ale keby som ním bol, nehanbil by som sa za to.“
• „Značná ekonomická istota na úkor slobody a politických práv.“

   Moja babka sa narodila v roku 1897. Keď videla, čo sa deje na námestiach v roku 1989, iba poznamenala: „Verchnosc sebe furt robi a budze robic, co chce. Ta nevidziš, co robi s tima ľudzami?“ To bolo všetko. Presne o päť mesiacov po zamatovo nežnej zomrela.  Starší ľudia  moju babku často radi citujú. Keď sa ich spýtam, ako sa majú, odpovedia: „Jak hutorela tvoja babka, jedna psota pošla a druha psota prišla.“