O koridoroch v nás

(13. november 2016)

   „Utvorte koridor!“ spomínate? November 1989. Každý chápal, ustupoval, robil priestor záchranke. Aj dnes vytvárame koridory, ale trochu iné. Ustupujeme a už vieme prečo. Nechceme mať problémy, až na výnimky. Ustupovali sme aj pred rokom 1989, lebo sme nechceli mať problémy, až na výnimky.

   V novembri sa nám otvorili oči dokorán, žiaľ, nezbystrili sme zrak. Dokorán sme otvorili hranice. Cestuje sa zo Slovenska, cestuje sa na Slovensko. Utvorili sme koridor a prichádzajú vítaní aj nevítaní hostia. Kedysi taká lákavá cudzina je už u nás doma. Možno sme si ju predstavovali trochu inak, ale čo už, sme dôverčiví a hráme s odkrytými kartami a súper – priateľ vyhráva.

   Píšem o tom v predstihu, aby ste sa mohli pripraviť. Žiadna recesia so zväzáckymi košeľami a pionierskymi šatkami. Nastal čas nasadiť si budajku, obliecť si havlovky a vyrojiť sa do ulíc oslavovať. Kto vie, či bude treba utvárať koridory. A hádajte, kto bude rečniť na tribúne? No predsa Igor Matovič! Nenechá si predsa ujsť takú príležitosť!

   Myslím, že neprídu tí, ktorí s nostalgiou spomínajú na obrobené družstevné polia, fungujúce fabriky, zdravé zdravotníctvo, bezplatné školstvo so skvelými učiteľmi a úspešnými žiakmi, …? Až sa raz rozhodnú, že prídu, bude to všetko iné, len nie oslava. Aj mäkký zamat a nežnosť sa kdesi vytratí. Netreba byť pesimista. Treba ich presvedčiť, že aj na konci ich koridoru sa čoskoro ukáže slniečko. Pozitívny prístup k životu robí zázraky.

   Som dôchodkyňa, tak aj o tom. Ekonomicky aktívny ľudia sa neustále boja o svoje budúce dôchodky. Musia predsa veriť, že sa dorastajúca generácia o nich postará, aby ich životná úroveň bola aspoň taká, akú majú dnešní dôchodcovia. Majú pochybností? To preto je také čóromóro (rozruch, zmätky) okolo dôchodkov! Boja sa, že v ich živote už nebude nijaký koridor, zostane iba tunel so svetlom na jeho konci.

   O deti sa totiž treba starať, investovať do nich. Poznáte predsa rozprávku o troch grošoch. Rodičia pracujú a zarobia tri groše. Jeden minú na svoje deti, jeden na seba a jeden na svojich rodičov. A ako to vyzerá na Slovensku?  Je to siahodlhý príbeh. Dlho potrvá, kým sa mantinely v tomto koridore vymedzia.

   Ale čo bude s tými, ktorí nepracujú, nenaučili sa pracovať, nevytvárajú hodnoty. Takí žobrú. Za potenciálny žobrákov pokladám aj tých, ktorí si zobrali pôžičku. Myslíte, že na oslavu prídu aj žobráci? Možno aj áno, ak tam bude jedlo.

Ešte poznámka na záver:

   S havlovkami nebude problém, ale budajky sú už iste vypredané. Nechápem, prečo sa nenašla firma, ktorá by ich vyrábala  a predávala ako suveníry – symboly nežnej revolúcie. Kupovali by ich aj cudzinci. Ak sa u nás taká firma nenájde, Číňania by to zvládli bez problémov. Stačí im jeden originál. Keď to dokázal vyrobiť Slovák, dokáže to aj Číňan. Ak budeme chcieť kvalitu, bude aj kvalita za rozumnú cenu, ibaže to nemôžu predávať Slováci. Lacnejšie budú v číňaku.