O kradníkoch

(4. november 2016)

   Na krádeže sa dá pozerať z rôznych uhlov pohľadu. Jedno malé dievčatko sa ma spýtalo: „Prečo sa hovorí zlodej? Človek, ktorý kradne by sa mal volať kradnik.“ Preto ten názov.

   Niekedy začiatkom osemdesiatych rokov som bola s deťmi v pionierskom tábore v bývalej Juhoslávii. V malom mestečku sa okolo stánkov so suvenírmi potulovalo veľa cudzincov. Medzi nimi aj moji zverenci. Neskôr, keď sme mestečko opustili, vypočula som si tento rozhovor:

   „Ten somár ma okradol!“ rozčuľoval sa chlapec. „Ty si somár, keď si sa dal okradnúť.“ poznamenal ďalší. „Aj mne to urobil, ale ja som mu to viacnásobne vrátila.“ Nedalo mi a zamiešala som sa do debaty: „Ako si mu to vrátila?“

„Tiež som ho okradla. S ním sa nedalo rozumne dohodnúť. Okrádať sa nedám!“ poznamenala.

   Bolo to také milé a slušné dievča. Stále ju mám pred očami, keď mi hovorí: „Našim to, prosím, nepovedzte, oni by to nepochopili. Doma to nerobím. Ja sa iba nedám okrádať. Tu som to musela urobiť, keď chcem prežiť s  peniazmi, ktoré mi dali rodičia na tento tábor. Potrebujem tiež nakúpiť darčeky nielen pre mamu a otca, ale aj pre babku a sestru a …“ Potom ešte dodala: „Za peniaze, o ktoré ma okradol, som mu ukradla darček pre sestru.“

   Rozhovor na túto tému pokračoval ešte niekoľko dní. Slovnú bitku s deťmi som prehrala. Moje chabé argumenty o morálke neobstáli, vraj v Juhoslávii je iný svet. Dnes má dievčatko skoro päťdesiatky. Viac ako polovicu svojho života žije v našej demokratickej spoločnosti. Určite sa v nej nestratila.

   Touto epizódkou som len chcela naznačiť, ako rýchlo sa vedia deti prispôsobiť. Predstavte si, žeby sa tomu dievčatku také neprávosti diali denne. Čo by z nej vyrástlo? Ak vidíte okolo seba malé i veľké zlodejstvá, štve vás to. Nakoniec sa prispôsobíte, lebo chcete prežiť. No, to je ale záver!!!

   Radšej to ukončím veselšie, preto ešte dva príbehy. Prvý príbeh sa odohral po nežnej zamatovej. Všetko sa privatizovalo a štátne podniky získavali nových majiteľov. Niekoľko robotníkov prišlo za novým šéfom a posťažovali sa, že nemajú náradie a bez toho nemôžu robiť. Viete, čo im povedal? „Už nie je socializmus, čo ste si vtedy ukradli, prineste naspäť. Až bude za čo, kúpime nové. Ak s tým nesúhlasíte, nahradia vás takí, ktorí náradie majú.“ Tam, kde sa ľudia poznajú a všeličo o sebe vedia, tam stačí jediná veta a všetci vedia o čom je reč. Nepotrebujú ďalšie vysvetlenie.

   Druhý príbeh zo života je z čias socializmu. Vrátnik v závode, kde každý každého dobre poznal, pravidelne kontroloval tašky robotníkov, či náhodou niečo neukradli. Dokonale im to liezlo na nervy.  Jedného dňa sa na neho pripravili.  Keď sa spýtal: „Co máš v tej bľašanke?“, robotník mu odpovedal: „Hovno!“ Vrátnik trval na tom, že to chce vidieť. Otvoril plechovku a naozaj tam bolo hovno.

Bľašanka = plechovka