Od srdca, cez jazyk k diskriminácii

(25. november 2016)

   V dennej tlači som si prečítala informáciu, že ženy na Slovensku sú  diskriminované aj tým, že majú nižšie platy ako muži.  Nikdy som sa týmto problémom nejako zvlášť nezaoberala.

   Počas štyridsaťročnej pracovnej kariéry som sa s tým stretla len raz. Spýtala som sa predsedu ROH (Revolučné Odborové Hnutie) na jednom svojom bývalom pracovisku, prečo má kolega vyšší plat, keď máme rovnaké pracovné zaradenie, rovnaké vzdelanie a dokonca mám viac rokov praxe ako on. Povedal mi: „Lebo on je živiteľ rodiny.“ Vtedy som ešte nepomyslela na to, že raz budem poberať dôchodok.

   Potom prišlo ďalšie prekvapenie. Zistila som, že mať dieťa, tiež znamená nižší dôchodok. Peniaze, ktoré som počas materskej „dovolenky“ dostávala od štátu, sa do výpočtu dôchodku nezarátavali, ale odpracované roky áno. Potom prišli detské choroby, maródky a suma, z ktorej sa počíta dôchodok, sa opäť stenčila.

   Nebudem až natoľko pragmatická, veď materstvo je na nezaplatenie. Šťastné chvíle, ktoré počas materskej „dovolenky“ prežívate so svojím dieťaťom, nemožno s ničím porovnávať. A súčasná slovenská dôchodkyňa až tak veľa nepotrebuje, lebo je odchovaná socializmom.

   Kde sa to všetko začalo? Aký podiel na tom majú vedúci predstavitelia bývalého režimu? A čo dnešné celebrity? Žena – „celebrita“ je taká šťastná, keď sa zdôverí televíznej relácii, že jej muž – „celebrita“ ju zobral do hotela, kde jedna noc stojí neviem koľko tisíc € a kúpil jej šaty za neviem koľko tisíc €.

   Neviem prečo, ale v tejto súvislosti som si spomenula na citát Alberta Eisteina: „Moji rodičia … si manželku predstavujú ako prepych, ktorý si muž môže dovoliť, len keď dokáže zaistiť pohodlný život. O tomto pohľade na vzťah medzi mužom a ženou nemám dobrú mienku, pretože potom by sa manželka líšila od prostitútky len tým, že si môže vďaka svojmu priaznivému spoločenskému postaveniu zaistiť celoživotný kontakt.“  

Nechajme to teraz tak. Radšej siahnime ešte hlbšie – k našej rodnej slovenčine. Moderátorka ranného vysielania v televízii upozornila svojho kolegu, že to nie je pani doktorka, je to slečna MUDr.! Prešiel to mlčaním. Nevdojak som si spomenula na svoju bývalú kolegyňu, ktorú na ulici oslovil neznámy muž: „Pani, alebo slečna?…“ Pohotovo sa spýtala: „A vy ste ženatý, alebo ste slobodný?“

   Už vtedy vo mne skrsla myšlienka, prečo u žien rozlišujeme pani a slečna a u mužov sme si nezvykli hovoriť pán a mládenec. Predstavte si, keby sme kedysi dávno vo  voľbách zvolili (vtedy slobodného) Františka Mikloška za prezidenta, mohli by sme ho osloviť mládenec prezident?  Je reálne mať na Slovensku slečnu prezidentku?

   Pozrela som sa do Krátkeho slovníka slovenského jazyka a tam som sa dočítala, že slečna je slobodná žena, dospievajúce dievča a mládenec – slobodný mladý muž, mladík, šuhaj. Tu by som chcela rovnoprávnosť: Keď slečna, tak aj mládenec a keď všetci páni, tak aj všetky panie!

   Naša reč, náš jazyk je skvostný. Na niektoré slová zámerne zabúdate, o niektorých pomlčíte, podaktoré majú niekoľko významov a záleží len na vás, čo si pomyslíte, ak dnes niekto povie: „Je mi tak, ako mi ešte nebolo!“