Pán Fico, je to z vašej hlavy?

(28. október 2018)

   Dostaneš príspevok, keď sa presťahuješ s celou svojou rodinou tam, kde máme pre teba prácu. Jednoduché riešenie, ale iba na prvý pohľad.

   Šariš, Zemplín, Spiš, Gemer, Abov, … Regióny, ktoré sa formovali veľmi dlho. V každom sa vyvíjal jazyk – nárečie, ktoré formovalo ľudí. Samozrejme, že svoje urobilo prostredie, príroda, spôsob života zdedený po predkoch.

   Už teraz mnohí z nás prichádzajú na cintoríny, upravujú hroby, spomínajú na blízkych. Aj slzička vypadne. Zrak vám zablúdi na lúku, pole, les, malý potôčik, o ktorom viete, kde pramení. Tu ste zakorenili.

   Rodný kraj, rodný dom, rodina, susedia, rodáci – zázemie, ktoré sa vytvára po niekoľko generácií. V našom kraji je zvykom, že sa treba o rodičov postarať, až zostarnú, že treba pomáhať, keď sa niekto dostane do úzkych.

   Nebudem to ďalej rozvíjať. Nasledujú suché nedokončené myšlienky:

• Hranice tradičných žúp sú necitlivo pozmenené, lebo …
• Ľudí vysťahujeme za prácou na iný koniec republiky, lebo …

   Tí, čo sú schopní pracovať, vysťahujeme aj s ich deťmi niekde ku Bratislave. Netvrdím, že si tam nezvyknú, ale vezmú si tam svojich rodičov, starých rodičov a prarodičov, lebo v niektorých rodinách aj takí ešte žijú? Kto sa o nich postará? Čo odpoviete dieťaťu keď sa vás spýta: „Keď odídeme do Bratislavy, kto sa bude starať o našu babku a dedka?“ Čo odpoviete?

   A záver? Po čase tu zostanú opustené domy, neobrobená pôda, vyklčované lesy. Takto si predstavujú budúcnosť východného Slovenska tí, ktorí to všetko vymysleli? Je za tým aj niečo viac?

   Možno ľuďom, ktorí žijú v meste, je jedno, či budú žiť v „králikárni“ v Košiciach, Prešove, alebo v Bratislave. Vidiečan sa na svet pozerá inými očami. Možno ani nie očami, ale srdcom.