Po roku 1989 začalo Slovensko spievať

(29. marec 2017)

   Ringel  mi pod predchádzajúci blog  „Slovensko má smrť na jazyku“  napísal text, o ktorom som usúdila, že stojí za to, aby som mu odpovedala blogom.

Ringel napísal:

„Hedviga

–  naša Zem spieva

–  ty (ne-)miluješ Slovensko?

–  Slovenskú históriu ZACHOVÁVA Langošov ústav, lebo takí (sme) boli…

---

a ak máme Otvorené hranice, tak to značí, že ich = máme, alebo nemáme?“

   Ak by som chcela mať od Ringela pokoj, napísala by som: Milujem svoju rodnú Zem a obdivujem ľudí, ktorí našli odvahu lustrovať nielen ľudí, ale aj históriu vlastnej krajiny. Som nadšená tým, že naša krajina má hranice, ktoré prekračujeme tam a späť, kedy sa nám zachce.

   Ringlove komentáre v debate si rada čítam, preto svoje všeobecné konštatovania v predchádzajúcom blogu doplním o svoj uhol pohľadu.

   Neštrngala som kľúčmi na námestí a nepáčilo sa mi, čo nasledovalo. Predstavovala som si, že sa bude pokračovať v tom, čo sa dialo za čias Alexandra Dubčeka až do augusta 1968.

   U nás doma ešte nikto netušil, čo sa so socializmom v Československu udeje. Asi dva roky pred prevratom moja mama poznamenala: „Naše muškáty sú ako socializmus, pekne zakvitli, aj keď majú zhnité korene. Začudovane som sa na ňu pozrela, lebo som to od nej nečakala.

   Otec zomrel 18. novembra 1988. Tak veľmi je mi ľúto, že sa nedožil novembra 1989. Svoje tajomstvá si odniesol so sebou. Zostalo po ňom niekoľko dokumentov, ktoré mnohých príbuzných prekvapili. Nikto nič nevidel, nikto nič nepočul, nikto k tomu nič nepovedal. Tí, ktorí by vedeli niečo povedať, už nežijú. A útržky, ktoré som našla, nevytvárajú celistvý obraz, lebo je ich málo.

   V novembri 1989 sa mi otvorili oči a zbystril zrak. Dovtedy som si nepripúšťala, že informácie z histórie možno pozmeniť, upraviť, prispôsobiť dobe. Začala som porovnávať, prehodnocovať. Za toto, pohľad z druhej strany, som novembru 1989 vďačná.

   Mám rada Slovensko. Môj vzťah k nemu sa formoval dlhé roky. Zakorenila som v tejto krajine. Mala som šťastie na učiteľov, ktorí ma učili a vychovávali, mala som šťastie na ľudí, s ktorými mi osud skrížil cestu a ktorí ovplyvnili môj život. Nie som odtrhnutá kvetinka vo váze kdesi v Anglicku, Nemecku, Rakúsku, ktorú vyhodia do kompostu, keď zvädne.

   Po roku 1989  začalo Slovensko spievať. Vyspievalo do celého sveta aj tie najväčšie svoje tajomstvá a ešte stále hrá s odkrytými kartami. Alebo už nie?

   Radšej zvolím iný záver: Po novembri 1989 začali Slováci spievať. Každý si hudie tú svoju. Nie je to ako v Ravelovom Bolere:  https://www.youtube.com/watch?v=dZDiaRZy0Ak

Žeby nám chýbal dirigent? 

   „Naučil som sa, že môžeš Američanov počúvať, ale nemôžeš im veriť. Keď si vezmú niečo do hlavy, otočia svet hore nohami, aby to dosiahli.“  Michail Gorbačov

29. marec 2017