Poslanie dnešných učiteľov je iné, než aké bolo pred päťdesiatimi rokmi

   Hovorí sa, že so školou odíde kultúra z obce. Platí to aj dnes? Vývoj ide dopredu a každá dedinka je prepojená s celým svetom takým spôsobom, o akom pred päťdesiatimi rokmi ľudia ani nesnívali. Treba hľadať rozumné riešenie, vytvárať nové podmienky. Predsa vzdelávanie detí v malinkých dedinkách nemôže brzdiť nejaká utkvelá predstava, že so svojou učiteľkou šíria kultúru v dedinách a bez nich tam už žiadna kultúra nebude. Myslím si, že sa skôr bojíme o našich drobčekov a ich bezpečnej dopravy do školy a zo školy domov.

   Nasledujúci článok som napísala do Bardejovských novostí v marci 2008, lebo bol Deň učiteľov a spomienkou na jedného z nich, som chcela vzdať úctu všetkým. Trochu som ho upravila a málo doplnila. Chcela by som ním priblížiť dobu, kedy škola a učitelia boli nositeľmi kultúry v obci. Dnes je doba iná a šíriteľmi kultúry je niekto iný a niečo iné.

   Celý život som mala šťastie na výborných učiteľov, od materskej škôlky až po univerzitu. Čo mi jeden z nich dal, možno dokreslí odpoveď na otázku z titulku článku, možno bude treba čítať aj medzi riadkami.

   Zozbierala som malé čriepky zo školských čias z prvej polovice šesťdesiatych rokov, kedy som chodila do základnej školy v našej dedine. Môj triedny učiteľ Ján Mačejovský bol skvelý človek. Učil nás matematiku, fyziku a práce v dielni. Toľko sa s nami natrápil! Bol veľmi prísny. Nemôžem povedať, že sme sa ho báli, jednoducho vzbudzoval rešpekt.

   Držal nás „poškole“ dovtedy, kým sme napríklad nepochopili, aký je rozdiel medzi dĺžkovým, štvorcovým a kubickým metrom. V triede sme mali namiesto katedry jedálenský stôl a na ňom nám to všetko vysvetlil. Nepotreboval žiadne špeciálne učebné pomôcky. Pochopili sme. Celá trieda sme boli „poškole“. Mal teóriu, že si musíme pomáhať. Keď to naši menej chápaví spolužiaci nepochopili, naučil nás, ako im to máme vysvetliť, aby tých „poškole“ bolo čo menej. Boli sme predsa kolektív!

   Vedomosti z fyziky sme si utvrdzovali praktickými cvičeniami. Takí sme boli prekvapení, keď ťažký kameň a ľahké pero, ktoré sme spustili z okna na poschodí starého kaštieľa, dopadli na zem naraz. Mnoho učebných pomôcok, ktoré sám vymyslel a s nami zhotovil na predmete práce v dielni, nám pomohli hlbšie preniknúť do tajov fyziky a matematiky.

   Už na začiatku šesťdesiatych rokov nám hovoril o letoch ľudí do vesmíru, neverili sme mu. Na hodine fyziky som sa dozvedela, kto bol Jules Verne. Môj otec ku knihe „Deti kapitána Granta“ pridal „Cestu na Mesiac“ a to stačilo, aby vo mne vzbudil záujem a začala som pátrať po ďalších knihách v jeho a školskej knižnici.

   Neverili sme mu ani vtedy, keď hovoril, že o dvadsať rokov budú ľudia riešiť problémy so znečisteným životným prostredím.

   Staral sa o nás aj cez prázdniny. V lete sme chodili polievať hriadky so zeleninou, ktorú sme si dopestovali s pánom učiteľom Katuščákom. Keď videl, že sme si vytiahli zo zeme mrkvu a umyli v riečke Koprivnička a  ihneď skonzumovali, pripomenul nám, že už o niekoľko rokov si ju budeme umývať iba vo vode zo studne, lebo naša riečka bude znečistená. Znovu mal pravdu. Presvedčili nás o tom už osemdesiate roky.

   Nielenže nás dobre naučil fyziku a matematiku, ale na prácach v dielni sme museli byť takí precízni, že jedno kladivko vyrobené z kúska ešte neopracovaného železa, bolo treba brúsiť aj niekoľko týždňov. Myslíte si, že na vyučovacej hodine? Popoludní! Veď keď sme ho chceli poslať na súťaž tvorivosti mládeže, muselo byť dokonalé. Niektoré výtvory mojich spolužiakov získali ceny nielen v okresných, ale aj na krajských a celoštátnych súťažiach.

   Potom sme poupratovali dielňu, pozbierali konáriky spadnuté zo starého javora a smrekov na školskom dvore, až potom doniesol loptu a zahral si s nami volejbal. Boli sme jeho triedou a on nám venoval toľko času, koľko sme si vyžadovali, aby z nás vyrástli slušní ľudia.

   V čase, keď som ešte nechodila do školy a vôbec som netušila, že raz bude mojím triednym učiteľom, ma moji rodičia zobrali „do kina“. Prvýkrát v živote predo mnou ožili maľované obrázky na stene starého kaštieľa, v ktorom sme mali školu. Rozprávku „Hrnček var!“ objednal pre koprivnické deti pán učiteľ Mačejovský. Každú nedeľu premietal filmy pre deti aj pre dospelých. Televízia vtedy neexistovala.

   Neviem, či to bral tak, že to robí na úkor svojho voľného času, ale ja som ten dojem nemala. Bol učiteľom telom aj dušou, lebo to bolo jeho poslanie. Žil v našej dedine so svojou rodinou a žil aj naše životy, bol jednoducho jedným z nás. Veľa nám dával a dúfam, že si aj niečo vzal – spomienky na ľudí, ktorí si ho vážili a mali radi. Z dediny odišiel, keď nám zobrali školu. 

   Čo na to poviete? Môže takto fungovať mladý učiteľ? Myslím si, že nie. Aké riešenie vám napadá? Dôchodcovia, budú ich učiť dôchodcovia! Ja s takým riešením nesúhlasím! Som za veľké, dobre materiálne a technicky vybavené školy, v ktorých budú učiť učitelia, ktorí nie sú v dôchodcovskom veku. A každú školu bude riadiť ktokoľvek, len nie zaslúžilý starý učiteľ alebo učiteľka.

12. apríl 2016