Príliš sme si zvykli na obraz Krista na kríži

(25. december 2016)

   Paolo Coelho patrí medzi mojich obľúbených spisovateľov. Rozhodla som sa, že sa s vami podelím o niektoré jeho zaujímavé myšlienky. Vybrala som ich z knihy „Úvahy a zamyslenia z rokov 1998 – 2005“ (IKAR 2006).

   Začnem zostra a na úvod uvediem príbeh učiteľa, ktorý začal seminár tak, že svojim študentom ukázal dvadsaťdolárovú bankovku a pýtal sa ich, kto ju chce. Samozrejme, že ju chceli všetci. Potom bankovku pohúžval, podupal a znova sa spýtal, kto ju chce. Nikomu sa nehnusila a znovu všetci zdvihli ruky. Nakoniec im povedal:

   „Na túto scénu nikdy nezabudnite. Nezáleží na tom, čo urobíme s týmito peniazmi, lebo stále to bude dvadsať dolárov. Aj v živote sa stáva, že nás rozdrvia, pošliapu, urazia, zle s nami zaobchádzajú; napriek všetkému si zachováme svoju pôvodnú hodnotu.“

   Keďže sa na Slovensku hlási ku kresťanstvu väčšina obyvateľov, uvediem citát aj z ďalšej úvahy môjho obľúbeného spisovateľa, lebo nový rok treba začať s optimizmom.  „Príliš sme si zvykli na obraz Krista na kríži, nezabúdajme však, že jeho utrpenie trvalo iba tri dni,  zvyšok života venoval putovaniu, stretnutiam s ľuďmi, jedeniu, pitiu, hlásaniu svojho posolstva tolerancie. A jeho prvý zázrak bol takpovediac „politicky nesprávny“,  keď na svadbe v Káne Galilejskej chýbalo pitie, premenil vodu na víno.“

   Možno vás zaujme aj príbeh Jána, ktorý bojuje s pokušeniami. Ak mu chceme pomôcť, spisovateľ nám radí, aby sme sa za neho modlili, aby neprosil: „Pane, odožeň odo mňa tohto démona.“  Treba sa za neho modliť, aby prosil: „Pane, daj mi silu čeliť zlu.“  Priznajme si, že len silné osobnosti čelia zlú, ostatní prosia o pomoc nielen pána boha, ale aj všetkých svätých, celé nebesia. Ten, ktorý verí iba v svoje sily a schopností, koná a pomôžu aj priatelia.

   Spomenula som si na jednu starú babku z našej dediny. Tá sa nikdy nevzdávala. Na niekoho sa veľmi nahnevala a povedala mu: „Neška (dnes) ce hrišic nebudzem, bo mi bula na svatu spovic, ale na utre (zajtra) ce Kristus, Boh, Maria pokare.“

   Pridám aj niečo, čo vás môže zamestnať na celý nadchádzajúci rok, možno aj roky nasledujúce, ak sa chcete poučiť z Norminho príbehu: „Norma si jednoducho do kalendára na každý deň zaznamená niečo dobré, čo sa v ten deň udialo. Podľa nej nám život každý deň ponúka príležitosť na radosť a oslavu.“  Neuzatvára sa pred svetom – v jej kalendári sú zaznamenané nielen súkromné udalosti, ale aj udalosti, ktoré sa týkajú celého ľudstva.

   Dajme si od nej poradiť a skúsme to s 1. januárom – prvým dňom nového roka, ktorý treba dospať, lebo bol Silvester. Po bujarej noci príde na rad ďalšia oslava, výročie vzniku Slovenskej republiky (1993). Chceš, nechceš, oslavuješ ďalej, lebo klin sa klinom vybíja. Už sa ani nezamýšľaš nad tým, či si to naše zvrchované Slovensko chcel.

   Kto vie, prečo pápež Pavol VI. vyhlásil prvý január za Svetový deň mieru alebo pokoja – oslavuje sa od roku 1968. No nie je to zvláštne, že už v auguste 1968 … Ešte stále si myslíte, že nie je o čom premýšľať?

   Súvislosti možno hľadať všade, aj keď zdanlivo k ničomu nevedú, ale zabaviť sa pri tom dá. Až začnete hľadať súvislosti vo svojej rodine a v okruhu svojich známych a budete to robiť inteligentne a s nadhľadom, nikoho neurážať, verte mi, bude to zábava.