Slováci majú takého prezidenta a poslancov, akých si zaslúžia

   Predstavte si krehkú dušičku v dieťati s transparentom „Zvýšte plat učiteľom!“ (Blog Iniciatívy slovenských učiteľov Štrajk sa ešte neskončil ...) Bude na túto chvíľu s hrdosťou spomínať, alebo sa bude pred kamarátmi chváliť: „My sme sa neučili, my sme štrajkovali, lebo náš pán učiteľ chcel vyšší plat.“

   Učitelia ho nechtiac naučili, že ak nedostane to, čo chce, musí štrajkovať. A tie reči všade okolo! Aký postoj zaujme k svetu, v ktorom žije? Ako si poradí s toľkými protichodnými názormi? Možno ľahšie, ako si myslím. Tieto deti sa narodili do džungle a učia sa v nej žiť.

   Bola som dieťaťom, keď mi vpísali do duše slová a myšlienky, ktoré dodnes neviem vykoreniť. Utvárali ma, formovali vo mne človeka. Napríklad aj táto krátka básnička, ktorú som sa naučila na prvom stupni základnej školy:

„V malých srdciach s veľkou láskou prichádzame na Hradčany,

ku vám súdruh Zápotocký, prezident náš milovaný“.

V deň, keď zomrel, celá republika smútila. Spomínam si na jeho fotografiu s čiernou stuhou a kvetmi pri nej. Bolo to také dôstojné. Starší žiaci v bielych košeliach so žiarivými pionierskymi šatkami držali čestnú stráž. Atmosféra bola taká zvláštna. Aj učitelia boli v ten deň iní.

   Potom prišli ďalší prezidenti: súdruh Novotný, ktorý nemal rád Slovákov, veľmi obľúbený súdruh Svoboda a súdruh Husák, okolo ktorého bolo trochu rozruchu, ale po čase to nejako utíchlo. Počas jeho prezidentovania sa vždy dialo čosi dôležité. Roky normalizácie a potom rok 1989.  Zo svojej funkcie odišiel dôstojne. Možno to spôsobila socialistická výchova, ktorá naučila ľudí korigovať to, čo vyslovia nahlas. Medzi priateľmi sa síce rozprávali vtipy o Zlatú mrežu, ale boli verejným tajomstvom.

   Aj Michala Kováča, Rudolfa Šustera a Ivana Gašparoviča si vážim. Kto dosiahne taký post, nemôže byť hlupák. Možno to len neviem posúdiť, ale to nie je podstatné. Vojdú do histórie a na tom už nikto nič nezmení. Nie vždy sa mi páčilo, ako konali, ale čo už ja zmôžem! Mám si uľaviť a nakydať na nich, keďže som sa nedostala do pozície, aby som to mohla zmeniť?

   A čo už povedať na to, keď Slováci kydajú na svojho prezidenta Kisku, ktorého si zvolili v legitímnych voľbách, keď kydajú na legitímne zvolených poslancov? Hnusne, škaredo, vymýšľajú si rôzne oplzlé prezývky. Nevedia, čo so sebou a demokraciu si vysvetľujú po svojom.

   Ešte jedna malá poznámka k môjmu blogu o Ukrajine. Niekto pointu pochopil a niekto nepochopil, je to preto, lebo každý chápe len to, čo má v hlave. Využila som myšlienku Alexandra Ivanoviča Gercena, ruského filozofa, ktorý povedal: „Človek číta knihu, ale chápe len to, čo má v hlave.“ Preto je dobre ak sa k niektorým knihám po rokoch vrátime. Zrazu v nich nájdeme niečo, čo sme pri prvom čítaní nepostrehli.

   A už keď sme pri Ukrajine, poviem ešte jednu myšlienku. Petro Olexijovič Porošenko je ukrajinský prezident – hlava štátu, ako sa zvykne hovoriť, reprezentuje svoju krajinu. Ak urážate jeho, urážate aj Ukrajinu a Ukrajincov.

Urážať netreba. Majú takého prezidenta, akého si zaslúžia.

3. apríl 2016