Tam, dze idzem, mi pomňik ňetreba

Prvý november je sviatok, ktorý vo vás prebúdza spomienky na ľudí, ktorí sa už nevrátia, ktorých už nemôžete objať, rozprávať sa s nimi, počúvať ich názory, ktoré vo svojich ďalších rozhodnutiach zohľadníte, alebo aj nie. Vyslovili ich a vám stále  vŕtajú v hlave. Napríklad aj tie:

„Nestavajce mi pomňik za drahe peňeži, tam dze idzem, mi ho ňetreba. Ked dreveni križ zňije, zrovnajce žem, žeby bulo mesco pre daľšeho. A ňenošce za mnu čarninu, bo ja o to ňestojim. Vy mušice žic a ňe plakac za na nič ňevalušnu staru babu.“ (Nestavajte mi pomník za drahé peniaze, tam kde idem, mi poník netreba. Keď drevený kríž zhnije, zrovnajte zem, aby bolo miesto pre ďalšieho. A nenoste za mnou černinu, lebo ja o to nestojím. Vy musíte žiť a nie plakať za starou babou, ktorá už nie je na nič súca) To sú slová mojej babky z čias, keď vedela, že sa jej dní krátia, že sviečka jej života dohorieva.

Už počas života si vybrala malý ozdobný mini krík, ktorý chcela mať na hrobe a také kríky zasadila na všetky hroby, o ktoré sa starala. Jeden rok, práve z jej hrobu krík zmizol. Niekto ho premiestnil na iné miesto na cintoríne. Babka sa celý  život vyhýbala sporom a zachovali sme sa tak, ako by sa zachovala ona – zo záhrady sme jej priniesli ďalší. Pestujeme ich, lebo sú spomienkou na ňu.

Nemala rada umelé kvety, preto pokračujeme v ďalšej tradícii, ktorú sme od nej prevzali. Každú jeseň zdobia našu záhradu nenáročné kvety jesene – chryzantémy. Z tých, ktoré sa jej najviac páčili, jej každý rok zanesieme na hrob. Zapálime sviečku a spomíname. Aj na jej želanie zrovnať hrob so zemou, aby bolo miesto pre ďalšieho mŕtveho.

Hrobových miest ubúda, počet obyvateľov rastie a dnes aj jednoduchému človeku, ktorý má solventných potomkov, postavia pomník, ktorý môže súperiť s pomníkmi významných dejateľov slovenského národa. Aj tí majú problém – raz sú uznávaní, inokedy ich poníky prenesú do depozitu múzeí, alebo jednoducho do niečej pivnice, na povalu, či stodoly, aby ich potom, keď sa politická klíma ináč vyhrotí, vyniesli von a znovu ovenčili slávou.

Raz som kdesi čítala, že v ďalekom ázijskom preľudnenom štáte skúsili zvýšiť teplotu pri kremácií z 1000 na 6000 °C a ľudský popol sa zmenil na malú dúhovú guľôčku. Hýrila takými farbami, ako človek žil, aké minerály do tela spolu s potravou prijímal.

Priložená fotografia a text k nej zapôsobili na mňa silnejšie, ako samotný článok. Z priesvitnej malej urny s niekoľkými guľôčkami vybral ktosi jednu a položil si ju na dlaň: „To je môj strýko, žiari najkrajšími farbami.“

My, bežní smrteľníci na malom Slovensku máme iné starostí. Bojíme sa, či nám nejakí vandali nezničia pomníky, neukradnú drahé vence a kahance a či sme dostatočne vyzdobili  hrob, aby nás neohovárali. Slovákov sa rodí stále menej a hádam sa na najbližších sto rokov nájde päť a pol milióna hrobových miest pre pomníky súčasníkov.

Poznámka:

Tento príspevok som napísala pred deviatimi rokmi. Bol uverejnený v týždenníku Bardejovské novosti. Trochu som ho skrátila. Stále je aktuálny. Nič sa nezmenilo, problém s mŕtvymi pretrváva. V mnohých mestách niet kde pochovávať v duchu starých tradícií.

oOo

Uverejnené aj na:

https://hedviga49.blog.pravda.sk/2017/11/02/tam-dze-idzem-mi-pomnik-netreba/

HEDVIGA IMROVÁ

2. november 2017