Tichá voda do Dunajka padala ...

(12. január 2018)

   Smrť Mariána Labudu bola rýchla. Vravia, že ju očakával. Dnes mal pohreb. Nech odpočíva v pokoji. Mnohí sme sa tešili z jeho hereckého umenia a iste sa budeme tešiť aj z dedičstva, ktoré nám zanechal. Postavy, ktoré stvárnil … Takto by som mohla pokračovať donekonečna. Ale o inom chcem písať.

   Kedysi dávno som videla film, v ktorom sa na pohrebe svojho priateľa poriadne nasmiali. Tak nejako sa to vyvinulo. Spomínali na chvíle, ktoré s nebožtíkom prežili. Bol to len film, ale aj tak, takým poryvom umeleckej duše nerozumiem. Zomrel človek a je to nadlho, hovorí francúzske príslovie.

   Na poslednej rozlúčke Mariána Labudu sa tiež spomínalo. Jeho kolegovia boli smutní, ale podarilo sa im vydolovať z hĺbky svojej duše aj niečo veselé, čo v danej chvíli vyznelo tragikomicky.

   A o čom sa bude hovoriť po pohrebe? O tom, ako si prial, aby sa na jeho pohrebe hovorilo po česky? O tom, prečo nemal pohreb v starej budove SND? O tom, čo bolo v testamente, ktorý zanechal? Bol bohatý? Mal aj cirkevný pohreb? Bol veriaci. Bol Žid, Róm alebo gadžo? Aký bol človek?

   Nemala som rada jeho reči z politických tribún, ani z tej novembrovej. Nemala som rada jeho teatrálne reči o jeho náboženskom presvedčení. Nemala som rada jeho reči o krivdách, ktoré v ňom zanechali komunisti a socializmus.

   A čo som na ňom obdivovala? Jeho herecké umenie. Jeho humor. Tento vtip mal rád a páči sa aj mne: https://www.youtube.com/watch?v=_1r2FwlJB2s

   A túto jeho obľúbenú pieseň som mu vybrala na cestu do iného sveta: https://www.youtube.com/watch?v=W2ouZF61AJQ

   Prajem mu, nech nájde pokoj v duši a nech si v ďalšom živote splní svoj sen – byť politikom. Nech sa do sýtosti vyšantí na politických tribúnach. Herectvo v ňom ostane, je to skvelá devíza do budúcej politickej kariéry, keď sa znovu narodí. Verím, že bude mať úspech. Ktovie komu sa narodí?  A keďže nezomrel v Čechách a na jeho pohrebe neznela čeština (okrem Bolka Polívku), nech je teda českým politikom.

   Iste mi budete vyčítať, čo som si to dovolila – napísať takýto blog!  Život ide ďalej. Z vlastnej skúsenosti viem, že človek zomrie až vtedy, keď sa vytratí z ľudských duší, v ktorých zanechal stopy. A tých duší je veľa a bude trvať veľmi dlho, kým na neho zabudneme, a možno vôbec nezabudneme.

12. január 2018