Učiteľ

Na školské časy rada spomína väčšina z nás. Mala som šťastie, že ma celý život učili výnimoční učitelia. Vzbudzovali rešpekt. Úctivo sa k nim správali nielen žiaci, ale aj rodičia.

Druhý stupeň základnej školy v školskom roku 1960 – 1961 bol pre mňa a mojich rovesníkov medzníkom. Boli sme šiestakmi. Už nás neučil iba jeden učiteľ, ale viacerí. Každá trieda mala svojho triedneho učiteľa.

Môj triedny učiteľ bol skvelý človek. Učil nás matematiku, fyziku a práce v dielni.Toľko sa s nami natrápil! Bol veľmi prísny. Nemôžem povedať, že sme sa ho báli, vážili sme si ho, bol pre nás autorita.

Držal nás „poškole“ dovtedy, kým sme napríklad nepochopili, aký je rozdiel medzi dĺžkovým, štvorcovým a kubickým metrom. V triede sme mali namiesto katedry jedálenský stôl a ten mu poslúžil ako učebná pomôcka. Pochopili sme. „Poškole“ zostávala celá trieda. Náš triedny mal teóriu, že si musíme pomáhať. Keď to naši menej chápaví spolužiaci nepochopili, naučil nás, ako im to máme vysvetliť, aby tých „poškole“ bolo čo menej. Boli sme predsa kolektív!

Vedomosti z fyziky sme si utvrdzovali praktickými cvičeniami. Takí sme boli prekvapení, keď ťažký kameň a ľahké pero, ktoré sme spustili z okna na poschodí starého kaštieľa, dopadli na zem naraz. Mnoho učebných pomôcok, ktoré sám vymyslel a s nami zhotovil na predmete práce v dielni, nám pomohli hlbšie preniknúť do tajov fyziky a matematiky.

Už na začiatku šesťdesiatych rokov nám hovoril o letoch ľudí do vesmíru, neverili sme mu. Na hodine fyziky som sa dozvedela, kto bol Jules Verne. Môj otec ku knihe „Deti kapitána Granta“ pridal „Cestu na Mesiac“ a to stačilo, aby vo mne vzbudil záujem.

Neverili sme mu ani vtedy, keď nám hovoril, že o dvadsať rokov budú ľudia riešiť problémy so znečisteným životným prostredím. Staral sa o nás aj cez prázdniny. V lete sme chodili polievať hriadky so zeleninou, ktorú sme si dopestovali s pánom učiteľom Katuščákom. Keď videl, že sme si vytiahli zo zeme mrkvu, umyli v riečke Koprivnička a ihneď skonzumovali, pripomenul nám, že už o niekoľko rokov si ju budeme umývať iba vo vode zo studne, lebo naša riečka bude znečistená. Znovu mal pravdu. Presvedčili nás o tom už osemdesiate roky.

Nielenže nás dobre naučil fyziku a matematiku, ale na prácach v dielni sme museli byť takí precízni, že jedno kladivko vyrobené z kúska ešte neopracovaného železa, bolo treba brúsiť aj niekoľko týždňov. Myslíte si, že na vyučovacej hodine? Popoludní! Veď keď sme ho chceli poslať na súťaž tvorivosti mládeže, muselo byť dokonalé. Niektoré výtvory mojich spolužiakov získali ceny nielen v okresných, ale aj na krajských a celoštátnych súťažiach.

Po práci bolo treba upratať dielňu, pozbierať konáriky spadnuté zo starého javora a smrekov na školskom dvore, a až potom doniesol loptu a zahral si s nami volejbal. Boli sme jeho triedou a on nám venoval toľko času, koľko sme si vyžadovali, aby z nás vyrástli slušní ľudia.

V čase, keď som ešte nechodila do školy a vôbec som netušila, že raz bude mojím triednym učiteľom, ma moji rodičia zobrali „do kina“. Prvýkrát v živote predo mnou ožili maľované obrázky na stene starého kaštieľa, v ktorom sme mali školu. Rozprávku „Hrnček var!“ objednal pre koprivnické deti pán učiteľ Mačejovský. Každú nedeľu premietal filmy pre deti aj pre dospelých. Televízia vtedy neexistovala.

Neviem, či to bral tak, že to robí na úkor svojho voľného času, ale ja som ten dojem nemala. Bol učiteľom telom aj dušou, lebo toto pokladal za svoje poslanie. Žil v našej dedine so svojou rodinou a žil aj naše životy, bol jednoducho jedným z nás. Veľa nám dával a dúfam, že si aj niečo vzal – spomienky na ľudí, ktorí si ho vážili a ktorí ho mali radi. Z dediny odišiel, keď nám zobrali druhý stupeň základnej školy do Marhane.