Uši máme nakŕmené, čo teraz?

9. marec 2018

   V ostatnom čase som sa presvedčila o tom, že nám bude vládnuť ulica. Voľby budú len tak naoko, aby svet videl, že sme slobodná demokratická krajina. Potom prejde rok, dva a niekomu, kto nevyhral voľby, sa to znepáči, zorganizuje študentov a tých, čo sa zorganizovať dajú a hurá do ulíc.

   Zosmiešnime a pourážame každého, koho nám slina na jazyk prinesie. Jednoducho vybesníme sa. Každý do takej miery, ako to potrebuje. Keď začne situácia eskalovať, príde kňaz, prihovorí sa, upokojí situáciu, potom to znovu začne vrieť a davu sa predostrie mŕtvy novinár a jeho priateľka, niekde plačúca Martinina mama. Nie každý vie rečniť ako Igor Matovič. Príhovory sú krátke, nudné, rečníci už nie sú, minuli sa, preto sa dav rozchádza.

   Mladí si zaštrngali kľúčmi, zabavili sa, dokonca si myslia, že tak nejako sa to dialo aj v roku 1989. Ibaže nežná revolúcia bola o niečom inom – tá mala jasný scenár, dobre premyslené vystúpenia a aktéri, ktorí sa postavili pred mikrofón, perfektne zvládli svoje úlohy. Dav dostali tam, kde ho chceli mať. Každý predsa túžil po slobode,  po demokracii, chcel otvorené hranice, otvorené kostoly aj pre komunistov, slobodné podnikanie a mnoho iných vecí.

   Pripadá mi naozaj trápne, keď študentka z davu vykladá dotieravému novinárovi do  mikrofónu o veľkej politike, o odvolávaní vlády, o predčasných voľbách, o korupcii, o vyšetrovaní vraždy a nič o tom nevie. Koho zaujímajú jej názory? Koľko balastu, hlušiny, špinavých a prázdnych rečí človek v ostatnej dobe počúva! Nakŕmili nám uši, ako zvykol hovoriť môj bývalý kolega. Teraz budeme prežúvať, alebo všetko vydávime von?

9. marec 2018