Zanechala som tam kúsok svojho srdca

(26. október 2016)

   Otvorila som obálku a bola som milo prekvapená. Bývalí kolegovia  zo základnej školy, v ktorej som pôsobila posledných sedem rokov svojej pracovnej kariéry, ma pozvali na stretnutie.

   Vošla som do areálu školy a všetko tam bolo trochu iné. Škola pekne vymaľovaná, všade fotografie z bohatej školskej a mimoškolskej činnosti, vystavené práce žiakov a plno pekných neošklbaných kvetov. Pozrela som z okna na dvor. Ten sa premenil na dopravné ihrisko. Aj stará skalka akosi opeknela.

   V školskej jedálni nás privítali deti – najprv niekoľko milých slov, potom trochu hudby, trochu poézie a nakoniec veselé ľudové pesničky.

   Pani riaditeľka nás ponúkla kávou a koláčikmi, ukázala nám staré fotografie a začalo sa spomínať. Nielen učitelia, ale aj bývalé a súčasné upratovačky, školníci, ba aj kuchárky spoznávali ľudí na starých fotografiách. Spomínali na zaujímavé podujatia a úspechy žiakov a ich učiteľov. Človek sa chvíľami až rozcitlivel.

   Nová, mladá a šikovná riaditeľka mi povedala, že bez kolektívu učiteľov, detí, školníka, upratovačiek, ba aj kuchárok zo školskej jedálne by to nešlo. Všetci majú svoj podiel na tom, ako dnes škola vyzerá. Aj bývalý pán riaditeľ. Mnohé sa začalo ešte za jeho pôsobenia na škole.

   Bývalý pán riaditeľ odišiel do dôchodku a pokiaľ si pamätám, neustále bojoval so zatekajúcou strechou, starými oknami, ktoré ohrozovali životy detí a učiteľov, spolu s policajtmi vyšetroval krádeže v šatni, … Keď vymenil strechu, okná, … prišiel čas prenechať funkciu mladším.

   Vraj už problémy s krádežami nie sú. Nová šatňa a v nej skrinka pre každého žiaka odbúrali veľa problémov. Pekné čisté prostredie, v ktorom sa žiaci pohybujú, nabáda k poriadkumilovnosti. Skonštatovala pani riaditeľka.

   Mesiac október je od roku 1990 Valným zhromaždením Organizácie spojených národov vyhlásený za Mesiac úcty k starším. Pri tejto príležitosti sme sa stretli. Atmosféra, ktorá sa na stretnutí vytvorila, bola úžasná, taká rodinná. Na všetky problémy školstva sa zabudlo. Pani riaditeľka sa snažila využiť príležitosť a z čriepok spomienok bývalých učiteľov sa snažila vytvoriť peknú mozaiku.

   A čo na mňa najviac zapôsobilo a neviem sa toto zbaviť? Prečo z tejto školy odchádzajú žiaci do okolitých základných škôl? Za ostatných sedem rokov sa ich počet znížil takmer o polovicu.  Nikto mi na to nedal odpoveď.

   Cesty osudu sú nevyspytateľné, hovorí sa. Všetko, čo sa vykoná násilím, nemá dlhú budúcnosť, lebo v tých, ktorým sa ublížilo, zostava pocit krivdy. Je uložený hlboko v srdci a nikto nevie, kedy a za akých okolností sa vyderie na povrch.