Zdochýnajúca kobyla najviac kope

(6. október 2017)

   Zvykneme hovoriť … za istých okolností. Nedávno taká okolnosť (podľa mojej mienky) nastala – vyskytla sa. Pri tejto vete z titulku mi vždy prebehne mysľou rozhovor s jedným malým dievčatkom, ktoré mi kedysi dávno vysvetľovalo, prečo má rada kone.

   „Sú to veľké, nádherné zvieratá, ktoré majú takú istú dušu ako človek. Najradšej sú, keď žijú v prírode na veľkých pastvinách, ale nie vždy sa to dá.

   Niektoré musia usilovne pracovať na poli a v lese. Pomáhajú ľuďom pri ich ťažkej práci. Ľudia sa im zato odmenia tak, že ich ošetrujú, nakŕmia ich, postavia im peknú stajňu, aby nemokli na daždi a v zime nemrzli.

   Niektoré koníky chcú dokázať, že sú nielen pekné, ale aj rýchle. Usilovne sa pripravujú na preteky.  Rovnako ako ľudia, aj oni sa tešia, že si nájdu nových kamarátov, ktorých tiež zaujíma pretekanie. Spoznávajú všelijaké krajiny, lebo preteky sú všade na svete.

   Sú aj také koníky, ktoré sa radi predvádzajú v cirkuse. Aj tým ľudia pomôžu, aby sa páčili. A keď sa zapáčia a ľudia im tlieskajú, dostanú aj kocku cukru.

   Niektorí ľudia hovoria, že zdochýnajúci kôň kope, lebo trpí. Keď sa mu už nedá pomôcť, dostane ranu z milosti. Viete, čo to znamená?“ spýtala sa ma a zosmutnela. Chápala to tak, ako to vedela pochopiť jej detská dušička.

   Dnes je dospelá a iste vie čítať aj medzi riadkami, aj dávať vecí do súvislostí. Chápať rôzne významy nielen viet, ale aj slov, čítať myšlienky z očí, mimiky tváre, …